Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Štúrova ulica na starých pohľadniciach

Najvýznamnejším objektom na tejto ulici je budova súdneho paláca. Štúrova ulica je v súčasnosti najdlhšou a najfrekventovanejšou ulicou v Nitre. História jej pomenovaní je bohatá. Pôvodná Štúrova ulica, ako sa volala od decembra 1918, zaberala kratší úsek ako dnes. Začínala sa pri Drevenom trhu (na mieste reštaurácie Mladosť (r.2021 Mall), a končila sa pri mýtnom domčeku pri cukrovare (r.2021 Mercury Market). Ležala v katastri Pároviec. Starú párovskú cestu volali aj Špitálska cesta, pretože do roku 1894 viedla k Župnej nemocnici, ktorá bola na mieste bývalého cukrovaru. Neskôr sa volala Rákocziho cesta (až do 29. decembra 1918). Jej ďalšia časť (od Dreveného trhu po Tureckú bránu) bola pôvodne iba chodníkom pre peších. Až richtár Juraj Csefalvay 15. decembra 1798 navrhoval mestskej rade, aby otvorila cestu od Tureckej brány cez cintorín až do Pároviec a Hlohovca. Novú cestu pomenovali Cesta pri Tureckej bráne. Vymenovanie všetkých pomenovaní Štúrovej ulice by bolo dlhé aj vzhľadom na to, že každé zriadenie sa snažilo o premenovanie ulíc. Od roku 1979 sa celá trasa od vysokoškolského internátu Mladosť cez Mlynárce po kynecký kopec volá Štúrova ulica.

 

Budova_súdu_okolo_roku_1910

Budova súdu okolo roku 1910
Na rušnej Štúrovej ulici stojí  za malým námestím s parkovou úpravou monumentálny súdny palác. Kedysi bol na tomto mieste mestský cintorín, na ktorom pochovávali v rokoch 1732 až 1782. Najprv tadiaľto viedol chodník, v roku 1798 tu otvorili Cestu pri Tureckej bráne. Pozemok na stavbu súdu vybralo mesto. Po zdĺhavých rokovaniach sa rozhodlo pre stavenisko za kasárňami neďaleko Dreveného trhu. Reprezentačnú budovu postavili v rokoch 1901 až 1903 podľa projektu profesora Štefana Kissa v secesnom slohu. Stavbu realizovali stavitelia Ján Tomaschek a Karol Mayer. Aj v súčasnosti slúži pôvodnému účelu. Nad hlavným portálom sú dve monumentálne alegorické postavy žien v nadživotnej veľkosti symbolizujúce spravodlivosť. Jedna má v ruke váhy a druhá zákonník. Budovu zrekonštruovali a obnovili pri príležitosti 100. výročia jej postavenia.



 

Socha_Tomáša_Garriqua_Masaryka_pred_budovou_súdu_okolo_roku_1930

Socha Tomáša Garriqua Masaryka pred budovou súdu okolo roku 1930
Na pohľadnici vidieť bronzovú sochu prvého prezidenta Československej republiky Tomáša Garriqua Masaryka. Jej autorom je Otto  Guttfreund. Slávnostne ju odhalili 28. októbra 1927 za veľkej účasti žiakov, študentov, vojakov a obyvateľov Nitry. Malé námestie pred súdnym palácom v roku 1918 pomenovali Masarykovo námestie, od roku 1938 sa volalo Štefánikovo námestie. Sochu z námestia odstránili v tom istom roku. Dlhý čas sa nachádzala v areáli Technických služieb mesta Nitry. V súčasnosti má dôstojné umiestnenie a nachádza sa v kaštieli v Topoľčiankach, ktorý bol letným sídlom čs. prezidentov. Pri soche vľavo je pamätná tabuľa padlých príslušníkov 7. tatranského pluku.




Socha_Milana_Rastislava_Štefánika_pred_budovou_súdu_okolo_roku_1940

Socha Milana Rastislava Štefánika pred budovou súdu okolo roku 1940
Aj sochy majú svoje osudy. Socha generála Milana Rastislava Štefánika od akademického sochára F. Motošku nebola pôvodne určená pre Nitru. Premiestnili ju z Levíc v dôsledku Viedenskej arbitráže, po ktorej Levice obsadili Maďari. Československí vojaci sochu demontovali a odviezli do Nitry. Postavili ju pred budovou krajského súdu a odhalili 7. mája 1939 za účasti vyše 20 000 ľudí z Nitry a okolia. Zhromaždenie vnímali ako protest proti Viedenskej arbitráži, ktorá oklieštila Slovensko. K zhromaždeným prehovoril predseda vlády dr. Jozef Tiso, biskup Karol Kmeťko, poslanec Jozef Budaj a spisovateľ T. J. Gašpar. Sochu v roku 1948 vrátili mestu Levice, kde ju opäť osadili, avšak jej osud sa spečatili v roku 1952, keď ju odstránili a úplne zlikvidovali. V čase inštalácie sochy M. R. Štefánika sa už okolitý priestor nazýval Štefánikovo námestie, ktoré po ňom pomenovali v roku 1938. Tento názov námestie nieslo do roku 1950.

 

(Alojz Krčmár, Nitra na starých pohľadniciach, 2006)