Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Rolfesova baňa - Nitriansky dolomitový lom

Nitriansky dolomitový lom, známy medzi obyvateľmi mesta ako Rolfesova baňa, sa nachádza v centre mesta a je geologickým unikátom. Šedý ramsauský dolomit a vápenec sú staré vyše 200 miliónov rokov. Je raritou, že sa lom nachádza priamo medzi rodinnými domami a panelákmi. V roku 1982 bol lom vyhlásený na prírodnú pamiatku. Rozprestiera sa na rozlohe 12 599 m2. 

Vstupnou bránou do mesta je Štúrova ulica. Ak odbočíme na kruhovom objazde povedľa panelového domu do Svetlej ulice, prídeme k nápadnej jame po starom lome. Ešte na začiatku 20. storočia boli v okolí len kamenité lúky. Na nich vytŕčali skalky, ktoré boli čoskoro využité na štrkovanie ciest a stavbu domov. Keďže o kameň sa záujem neustále zvyšoval, postupne tu otvorili lomy, z ktorých sa do dnešných čias zachoval len jediný. Nitrania ho poznali pod názvom Rolfesova baňa. V roku 1982 bol vyhlásený za chránené územie a dnes nesie názov Prírodná pamiatka Nitriansky dolomitový lom.

Geologická história lomu siaha do obdobia druhohôr. V plytkom mori sa usadzovali horniny s rozličnými prímesami, najmä s vápnikom a horčíkom. Postupne vytvorili celé vrstvy poukladané na sebe ako listy v knihe. Tie, čo ležia najspodnejšie, sú staršie ako tie nad nimi. Pri krátkom prerušení usadzovania vznikli na okrajoch vrstiev tenulinké špáry, podľa ktorých dnes môžeme zmerať hrúbku jednotlivých vrstiev. Bude nám k tomu stačiť aj školské pravítko, hrúbka je totiž len 10 až 15 cm. Horniny, ktoré tvoria vrstvy v tunajšom lome, sa nazývajú ramsauské dolomity. Prívlastok  „ramsauské“ uviedol do literatúry nemecký geológ Boese v roku 1895, ktorý ich opísal z lokality Ramsau v Bavorsku.

Ramsauské dolomity sú na prvý pohľad sivé až čierne. Našli sa v nich vápenaté zelené riasy, úlomky ľalioviek, lastúrnikov, ramenonožcov a ulitníkov. Patria do stredného a vrchného triasu, t.j. stupňa najstarších druhohôr. Vek sa odhaduje na 200 miliónov rokov. Vrstvy sa pôvodne usadzovali vo vodorovnej polohe. Silnými tlakmi počas horotvorných pochodov boli však naklonené smerom na západ pod uhlom 20°. V južnej časti lomu pod Fabrickou ulicou sú vrstvy nielen naklonené, ale aj polámané a navzájom poposúvané. Vplyvom tektonických procesov sa vytvorili nové horniny nazývané tektonické brekcie. Skladajú sa z ostrohranných úlomkov dolomitu, pospájaných svetlým vápnitým tmelom. Za spolupôsobenia vody, ľadu, teploty a organizmov horniny zvetrávajú. Pravda nie všade rovnako. Najmenej odolné sú tektonické brekcie. Tisíce ich úlomkov nájdeme pod skalnými stenami. Tvrdšie dolomity sú v strede lomu. Na povrchu sa pokrývajú šedou kôrou. Zvetraním sa vytvorili rozličné priehlbiny, zárezy aj dutiny pripomínajúce malé jaskyne.

Na pohľad mŕtve skaly nie sú celkom bez života. Na neveľkej ploche tu možno pozorovať pomerne veľké zastúpenie rôznych drevín, ktoré majú tú spoločnú vlastnosť, že sú schopné osídľovať takmer holé skaly a suťoviská s nedostatkom pôdy, živín a vlahy. Takéto dreviny sa nazývajú „pionierske“. Najväčšie zastúpenie tu majú topole – topoľ čierny (Populus nigra), topoľ biely (Populus alba), topoľ sivý (Populus canescens) a topoľ osika (Populus tremula), ale tiež breza bradavičnatá (Betula pendula). Hojne sa vyskytujú aj trnka obyčajná (Prunus spinosa), hloh jednosemenný (Crataegus monogyna) a  ruža šípová (Rosa canina). Zriedkavejšie sa v lome vyskytujú pôvodom cudzie invázne druhy agát biely (Robinia pseudoacacia), javorovec jaseňolistý (Negundo aceroides) a pajaseň žliazkatý (Ailanthus glandulosa), ktoré sú známe tým, že sa rýchlo šíria, prenikajú aj do prirodzených porastov a vytláčajú domáce druhy. Okolie lomu je husto osídlené, čoho dôsledkom je aj výskyt niektorých splanelých ovocných drevín, napr. jabloň, hruška, broskyňa, slivka. Tieto dreviny tu isto nikto nevysádzal. Uchytili sa náhodne, keď niekto odhodil kôstku alebo ohryzok.

Skalné bralá obnažené pri ťažbe dolomitu osídľujú aj niektoré bylinné druhy, ktoré dokážu prežiť na takomto extrémnom stanovišti. Skaly sa v lete rozhorúčia slnkom a ani v skalných štrbinách sa dlho neudrží vlaha. Rastú na nich napr. nátržník strieborný (Potentilla argentea), hadinec obyčajný (Echium vulgare), silenka obyčajná (Silene vulgaris), rezeda žltá (Reseda lutea), šedivka sivá (Berteroa incana), kurička zväzkovitá (Minuartia fastigiata) a iné. Z tráv na takýchto stanovištiach rastie lipnica stlačená (Poa compressa).

Najnižšie miesto v lome býva podmáčané, pri vlhkejšom počasí, najmä na jar, i zaplavené vodou. Na tomto mieste rastú vlhkomilné  vŕby – vŕba krehká (Salix fragilis) a vŕba popolavá (Salix cinerea). Z močiarnych druhov bylín trsť obyčajná (Phragmites australis), pálka širokolistá (Typha latifolia), jedovatá liana príbuzná zemiaku - ľuľok sladkohorký (Solanum dulcamara). Mäkký a hustý zelený trávnatý koberec tvorí psinček výbežkatý (Agrostis stolonifera). Jazierko býva osídľované obojživelníkmi a predstavuje lokalitu vhodnú pre ich liahnutie. Na jar sa tu ozýva  kŕkanie skokana štíhleho (Rana dalmatina) a ropuchy zelenej (Bufo viridis). Jarné obdobie tu prežíva tiež mlok bodkovaný (Triturus vulgaris).