Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Vodník na Nitrianskom hrade

Nitriansky hrad stojí na vysokom brale uprostred mesta. Na najvyššom mieste skalného brala je vykopaná studňa, ktorá je taká hlboká, že ju napája samotná rieka Nitra. Pri tejto studni občas sedávala krásna sirota Žofka, ktorá už tri roky slúžila u hradného pána a bola povestná nielen svojou krásou ale aj spevom. A tak mala pytačov na každý prst hneď niekoľkých, ale ona všetkých odmietala. Krstná mať, ktorá sa od smrti jej matky o ňu starala, jej dohovárala: Žofka, Žofka, ty raz preberieš. Všetkých švárnych mládencov odmietaš, darmo sa okolo teba točia. To sa neskončí dobre. Žofka ju však odbila: - Ja čakám na toho pravého a ten zatiaľ neprišiel.
Raz, ako tak Žofka znovu sedela pri studni a spievala si piesne, ktoré ju ešte matka naučila, z ničoho nič sa pri nej zjavil švárny mládenec v zelenom šľachtickom oblečení a hneď sa pýtal: Krásna dievčina nepoznáš Žofku, tú čo tak prekrásne spieva a slúži tu na hrade tretím rokom? Žofka celá sčervenela lebo presne takto si predstavovala toho svojho pravého - Vzácny pane, ja som Žofka.
- Tak som Ťa našiel, - zaradoval sa neznámy mládenec a ako sa točí okolo Žofky, tak sa točí.
Všetko toto spoza rohu hradnej katedrály sledoval tajný Žofkin ctiteľ Jakub, ktorý aj započul, ako sa tí dvaja dohovárajú, že zajtra o takom istom čase sa pri studni znova stretnú. Jakubovi sa ten zelený mládenec nepáčil, nikdy ho na hrade ani v meste nevidel a aj správanie mal akési divné. Povedal to aj Žofke a prosil ju, aby sa nezaplietala s pánom. Žofka len odvrkla: Ten pán, čo práve odišiel, bude mojím ženíchom - a tak sa Žofka ďalej s tým mládencom stretávala. Jakub sa s tým, čo videl, zdôveril aj Žofkinej krstnej mame. Tá, keď sa dozvedela, že mládenec sa vždy zjavuje pri hradnej studni zabedákala: Jakubko môj, zle je, veď je to vodník! Už mnoho rokov láka takto dievčence, ktoré neodolajú a potom navždy zmiznú. Musíme ho Žofke vyhovoriť.
Vodník však Žofke tak počaril, že žiadne dohovárania nepomáhali, už jej nebolo pomoci. Raz večer, keď pri studni čakala na svojho milého, ozval sa hlas, akoby zo studne vychádzal: - Žofka, Žofka, či chceš byť navždy moja? – Ach milý, tak veľmi po tom túžim – potešila sa Žofka a nahla sa nad studňu, odkiaľ ten hlas počula. V tom ju vodník – pravou nitránčinou povedané – hastrman – stiahol ku sebe do studne. Od tých čias Žofku nikto nevidel ani o nej nepočul. Doplatila na svoju prieberčivosť a pýchu.
Povesť hovorí, že občas v noci počuť zo studne ženský spev, celkom podobný tomu Žofkinmu. O tom som sa ešte nepresvedčil, pretože v noci býva hradná brána zamknutá.

Mgr. Anton Števko

vodník_na_nitrianskom_hrade

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre