Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Vtipkár spod Zobora

Keď som 15. júna 1974 prvýkrát kráčal do svojho prvého zamestnania po vysokej škole v Nitrianskom vlastivednom múzeu, stretol som úctyhodného, trochu korpulentnejšieho pána s fúzikmi a s karafiátom zastrčeným v dierke na klope saka. Rovnaké stretnutia ma čakali aj v nasledujúcich dňoch. V múzeu som sa dozvedel a to priamo od jeho dcéry Marty, že ide o jej otca, advokáta Dr. Ladislava Martinčeka. Postupom času sme sa spriatelili, čo bolo na môj úžitok viac ako na jeho, pretože som sa od neho dozvedel o nitrianskej spoločnosti medzivojnových a povojnových rokov viac, ako z akýchkoľvek historických materiálov. Dokonca mi podaroval kópiu niektorých svojich článkov a poznámok o nitrianskych povestiach, príhodách i rôznych vtipkároch a pochábľoch, ktorým sa ako autor žartovných nitrianskych príbehov venoval. Predkladám vám opis niekoľkých žartov najznámejšieho nitrianskeho vtipkára podľa záznamov Dr. Martinčeka, aby sme mohli porovnať toleranciu nitrianskej spoločnosti konca 19. storočia a nasledujúcich desaťročí až po dnešok.
Na nitrianskom Mestskom cintoríne ešte koncom 60-tych rokov 20. storočia, hneď vedľa vchodu, stál starý náhrobný kameň s ťažko čitateľným nápisom: Julius Fesztoraczy 1850-1906. Pre väčšinu dnešných Nitranov neznáme meno, ale vo svojej dobe to bol všeobecne známy človek, hoci nebol ani politikom – politikov z neho občas bolela hlava, ani umelcom, ani vojakom, ba ani novinárom. Bol obyčajným župným úradníkom s menším gazdovstvom v Čápore. To, čo ho urobilo známym a u časti Nitranov aj obľúbeným, bola jeho nevšedná schopnosť vystrájať žarty za účasti početného obecenstva a bez ohľadu na finančné výdavky a dobrú povesť. Jeho nápady sa v našej racionálnej spoločnosti zdajú až neuveriteľné, nehovoriac už o ich realizácii. Pravdaže ani vo svojej dobe to nemal ľahké, aj keď uhorská spoločnosť konca 19. a začiatku 20. storočia bola dosť tolerantná k viťúzstvu podobného druhu. Lenže Festoráci svojimi verejne prezentovanými, priam akčnými žartmi, často zosmiešňoval vrcholné politické špičky mesta, župy i štátu a tak nečudo, že ho občas zatkli, často musel platiť nemalé pokuty a náhrady škody. On sám sa na svojich výčinoch výborne zabýval, ale jeho rodina ho napokon kvôli nim – skôr však k vôli rozhadzovaniu majetku – dala pod kuratelu s určeným dôchodkom. Ani to mu však nezabránilo vystrájať ďalšie nákladné žarty.
Festoráci sa populárnou postavou nitrianskej ulice nestal len pre svoje nevyčerpateľné žartovanie, ale aj pre svoj fyzický zjav: územčistá postava s neodmysliteľným obrovským klobúkom vo veľkosti mlynského kameňa, s fajkou s dlhým pipasárom ustavične visiacou z kútika úst a večne klopkajúcou drevenou palicou s hlavičkou v tvare ľudskej hlavy. Takýto súzvuk obsahu a formy obveseľoval Nitranov pri ich každodennom živote i pri zábavách, ktorým sa v tých časoch tak radi oddávali, ba aj pri vážnych slávnostiach.
Ústna tradícia, ale aj dobová tlač zachovala niektoré Festoráciho výčiny: raz na rínku si vyhliadol najbohatšie vyzerajúcu sedliačku, ktorá predávala vajcia kopcom naložené v slamienke. Vzal do ruky vajce, rozbil ho a šikovným hmatom vykúzlil z neho pravý kremnický dukát. Sedliačka nemeškala, schytila slamienku a pod bránou neďaleko goldsteinovského dvora ich všetky porozbíjala, hľadajúc ďalšie dukáty. Ľudia sa na hlúposti sedliačky smiali, ale Festoráci musel škodu nahradiť. Inokedy si vo výseku kúpil kravské vemeno, zastrčil si ho za nohavice a jeden struk vystrčil z príslušného miesta a takto chodil po ulici. Nasledoval smiech i pobúrenie a samozrejme pokuta. Nitrianska vyššiu spoločnosť mala veľmi rada rôzne bály, či už maškarné alebo tematické (renesančné, barokové, rokokové, empírové ...), a rád ich mal aj Festoráci. Na jeden maškarný prišiel v maske spodobujúcej obyčajné kachle. Maska z kartónového papiera mala aj dvierka na prikladanie paliva s nápisom „prilož“. Nitrianske dámy pobavené originálnym výtvorom neodolali, dvierka otvorili a rozmarná veselosť ich razom prešla – z otvorených dvierok vykúkala odhalená sedacia časť tela Festoráciho. Samozrejme ani táto príhoda sa nezaobišla bez sankcií. Pamätná je ďalšia vydarená „akcia“, ktorá zároveň ilustruje finančnú náročnosť niektorých jeho realizácií. Uprostred letných prázdnin dal zasypať hlavnú nitriansku ulicu (dnes Štefánikova trieda, vtedy Tóth Vilmos utca) soľou a po tejto umelej „snehovej“ pokrývke sa preháňal na saniach oblečený v astrachánovej bunde.
V pamäti, ktorú neskoršie podporovala aj tlač prvej ČSR, sa uchovala slávnosť na počesť menín cisára – kráľa Františka Jozefa II. Nitriansky richtár usporiadal na hlavnom námestí pred mestským domom slávnostný koncert hudby miestnej vojenskej posádky. Aby sa zaistil dostatočný počet poslucháčov, dal vytlačiť program koncertu, z ktorého vyplývalo, že vrcholným číslom bude populárne sólo trubača z opery Trubač zo Säckingenu. Keď si Festoráci prečítal program, hneď mu napadlo, ako celú slávnosť okoreniť. Len čo sa objavil na slávnosti, prostý ľud sa už dopredu smial, tušiac, že sem neprišiel len hudbu počúvať a že pod tým svojím obrovským klobúkom niečo pečie. A veru piekol. Len čo hudba začala hrať očakávaného Trubača zo Säckingenu pretlačil sa dopredu medzi zvedavých šusterských učňov a keď sólista začal so svojím bravúrnym výstupom, vybral z vrecka šťavnatý citrón, rozpolil ho a pre očami sólistu ho začal s chuťou oblizovať. Na dôvažok rozdal rozpolené citróny aj okolostojacim učňom, ktorí sa v lízaní tohto exotického ovocia nedali zahanbiť. Sólistovi pri pohľade na tento nevšedný občerstvovací postup stiahlo hrdlo, potom aj ústa až nakoniec s výkrikom „Ja to už ďalej nevydržím!“ hodil trubku na zem. Publikum vybuchlo smiechom a bolo po slávnostnej chvíli i po koncerte. Rozzúrený richtár hneď poslal mestského strážnika za Festorácim, ale ten, inak vyštudovaný právnik, sa smelo bránil: „ Myslím, že každý občan sa môže zúčastniť koncertu pri príležitosti kráľových menín. Nepoznám žiaden paragraf, ktorý by zakazoval človeku lízať citrón na verejnom námestí, keď je teplo. A že som rozdal citróny šusterským učňom? No ľutoval som ich, lebo oni na takéto dobroty nemajú peniaze.“
Keď sa priatelia Festoráciho pýtali prečo si zo všetkého strúha žarty, stále je veselý až pochabý, odpovedal tentoraz s vážnosťou filozofa: „Priemer aktívneho ľudského života je 50 rokov a to je strašne krátka doba, aby som bol smutný“. Žiaľ s tými rokmi mal pravdu, dožil sa ich len 56. To jeho životné krédo posúďte sami.

Mgr. Anton Števko

 

vtipkár_spod_zobora_nitra

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre