TIC Nitra
Váš nákup môžete dokončiť na tomto mieste. Doručenie kuriérom za 2,99 € do 10 dní.
Výprázdniť košík

Podivný regrút v nitrianskom župnom dome

Tento príbeh sa udial v čase, keď na našom území neplatila všeobecná branná povinnosť a armáda sa dopĺňala podľa kvót odvedencov stanovených pre jednotlivé obce. (Všeobecná branná povinnosť bola zakotvená až v zákone o rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867).
Obce mali s takýmto spôsobom dopĺňania armády nemalé problémy. Dobrovoľne na vojnu (vtedy to nebola len vojenčina, ale určite aj skutočná vojna) pravdaže nik nechcel ísť a obecná rada s richtárom na čele museli vyberať z dospievajúcich mládencov. Museli brať do úvahy počet mužských členov v rodinách, ich potrebu v hospodárstve, ale i zdravotný stav. Mnohokrát tento výber nechali na náhodu a odvedencov dokonca určovali žrebom.
Župným úradníkom bolo jedno, akým spôsobom sa obce dopracovali k splneniu svojich kvót, ich zaujímalo len naplnenie predpísaných počtov. Raz sa oslanskému richtárovi nepodarilo zverbovať všetkých predpísaných brancov a tak keď so svojimi regrútmi prišiel pred komisiu, ktorá zasadala v starom župnom dome (v tom barokovom z roku 1823) musel si vypočuť tirádu, ktorou sa na neho vyrútil predseda komisie:
„Ako si to vy tam hore predstavujete? Vari si myslíte, že my tu ani rátať nevieme? Veď ste nám priviedli o jedného regrúta menej, ako máte určené! Ale to vám hovorím, ak do troch dní nebudete tu aj s tým chýbajúcim chlapom, tak bude zle. Mne je jedno, ako a kde ho nájdete. Pre mňa, za mňa ho trebárs aj živého spod zeme vyhrabte!“
Pán richtár sa veru dlho škrabal za uchom, keď po takejto lekcii opúšťal nitriansky župný dom. Nuž áno, pravda je, chybuje jeden, ale kde ho do pekla zoberie, keď aj týchto tu horko – ťažko zohnal. Veď predsa synov bohatých gazdov s veľkými poľnosťami zverbovať nemôže. Kto by obrábal toľké polia, kto by sa staral o dobytok? Nuž nečudo, že s ťažkým srdcom sadal na voz a zberal sa domov. Po ceste sa mu však tvár rozjasnila. Ako by aj nie, veď mu napadla skvelá myšlienka. Doma ihneď zvolal obecnú radu, ktorej predostrel svoj nápad, ako vyriešiť tento ťažký problém.
- Vážení páni, obec musí do troch dní dodať župe chýbajúceho regrúta. Viete dobre, že nijakého nemáme. Komisia však povedala, že to môže byť hocikto, jej je to jedno, len nech je. My síce žiadneho nemáme, ale v obecnej šatlave (väzení) máme predsa Miša G. nášho miestneho kmína (zlodeja). Už mesiac tam sedí a je s ním len oštara. Pošlime ho za toho chýbajúceho regrúta. Je to veľký galgan, rozum má ako britva, tomu ani vojančina neuškodí.
- Tomu sa veru nebude chcieť ísť vojančiť – pochyboval boženík – v šatlave sa cíti celkom dobre, robiť nemusí, jesť má čo, veruže nebude chcieť takýto život meniť za glančenie bagandží feldvéblovi!
- A či sa ho budeme pýtať? – replikoval urazene richtár – Však on pôjde, keď ho zviažeme a vyložíme na voz! Zakryjeme ho slamou, aby sa nám cestou nesmiali, že sme svojho kmína zverbovali.
Takéto riešenie sa už zapáčilo všetkým. Bodaj by aj nie, veď jednou ranou zabijú dve muchy: dostanú chýbajúceho regrúta a zároveň sa zbavia kmína.
- Mišo, obecný kmín, sa darmo vzpieral, darmo vykrikoval, že ani na rozume nemá rukovať, že sa môže vykašľať na celý obecný i slávny župný úrad, nič mu to nepomohlo. Za sychravého rána ho chlapi pekne – krásne zviazali, vyložili na voz vystlaný slamou, slamou ho i prikryli akurát tak, že mohol dýchať a poďho do krčmy osláviť skvelý nápad. Aby neboli nápadní, voz zatiahli k rieke Nitra, akurát pod sochu sv. Jána Nepomuckého, ktorú, ako je známe, stavali vždy k tečúcej vode. Pôvodne sa mienili potúžiť štamperlíkom, či doma, ale ako to už býva, pohárikov slivovice pribúdalo a tak sa do Nitry vybrali v podguráženej nálade a s dvojhodinovým meškaním. V tej treskúcej zime by vari na tom voze ani neboli vydržali, ale strovená pálenka ich držala pri živote.
V dobrej nálade sa doteperili na dvor župného domu a richtár sa s úsmevom vrútil pred slávnu odvodovú komisiu a radostne jej oznámil.
- Tu vám vediem toho chýbajúceho regrúta. Niet ho za čo chváliť, je to veľký lotor, ale vojak bude z neho akurátny. Je to tvrdý mládenec, treba ho poriadne vyabrichtovať!
- No veď uvidíme, hovorí predseda – a kdeže ho máte?
- Hen - uškeril sa richtár potmehúdsky – lapaj jeden, tá verbovačka ho zmohla, trochu viac si vypil, hneď ho zobudím – a vrtko skočil k vozu.
- Mišo vstávaj. Ty lapaj, či si sa dosť nenaspal?
Mišo sa však nehýbal, pod slamou sa len slabo črtala ležiaca postava. Richtára to dožralo, schytil svoju čugaňu (palicu) a nemilosrdne ňou pretiahol ležiaceho Miša. Pod slamou čosi zaprašťalo, zacingalo, ale Mišo nevstával. Richtár už šípil čosi nedobré a chytro odhádzal slamu z ležiacej postavy a ... krvi by sa mu nedorezal. Na dne voza neležal Mišo, ale socha sv. Jána Nepomuckého, tá istá, čo ešte skoro ráno stála na brehu Nitry v Oslanoch. Len lampa s červeným sklom, podobná hviezde, bola rozmlátená na kúsky. Čugaňa napajedeného richtára urobila svoje.
Richtár s ovisnutým nosom znova predstúpil pred odvodovú komisiu a skrúšeným hlasom sa priznal ku krčmovej zastávke, počas ktorej sa Mišo rozviazal a miesto seba položil do voza sochu sv. Jána Nepomuckého.
Napodiv, komisiu to pobavilo a so slovami: Nuž sochy svätých nemôžeme odviesť do armády, ale naposledy – do týždňa privediete nejakého skutočného smrteľníka - a celý slávny obecný výbor sa aj so sochou sv. Jána Nepomuckého a staronovou starosťou pomaly terigal domov.

Mgr. Anton Števko

 

podivný_regrút_v_nitrianskom_župnom_dome

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre

Stiahnite si mobilnú aplikáciu
a majte všetky informácie vždy po ruke

Stiahnuť pre Android Stiahnuť pre IOS

Facebook

Odber noviniek

Zostaňte v obraze - prihláste sa k odberu newslettera a buďte informovaný o aktuálnych novinkách raz za týždeň mailom.