TIC Nitra
Váš nákup môžete dokončiť na tomto mieste. Doručenie kuriérom za 2,99 € do 10 dní.
Výprázdniť košík

Nitrianska trochu morbídna historka

Dnes už nepočuť o takých huncútoch, či figliaroch, ako za Rakúsko-Uhorska, alebo aj za I. republiky. Možno sa už nerodia, možno v záplave elektronických médií len o nich nevieme. Pripomeňme si niektorých z tých starých.
Július Festoráci je už vďaka niekoľkým článkom a dokonca aj žartovným podujatím Nitranom známejší, ako niektorí iní, napr. Jožo Peéry. Kedysi bol poštovým úradníkom a bol snáď posledným skutočným nitrianskym bohémom a figliarom. Nechýbal na žiadnych oslavách, či už boli rodinné, alebo spoločenské. Nečudo, veď vynikajúco hral na klavíri, bol neprekonateľným bruchovravcom, nepokazil žiadnu zábavu a stále vymýšľal všemožné huncútstva. Ako to už pri ľuďoch tohto razenia býva, neuveriteľné príhody sa na neho lepili aj bez jeho chcenia. Vyplývali z jeho letory a spôsobu života, ale aj z ochoty vtedajšej spoločnosti akceptovať životný štýl takéhoto človeka.
Bolo to už za I. republiky, keď sa po ktorejsi z mnohých prehumpľovaných nocí doterigal Jožo ku svojmu dobrému priateľovi Imrichovi Szabovi, inak takto majiteľovi pohrebného ústavu na Mostnej ulici. Ráno už pokročilo a tak práve otváral svoj obchodík.
– Tak čo, ako sa máš Jožo? – vyzvedal sa Imro.
– Ale prosím Ťa, však sa pozri, takto sa doma nemôžem ani ukázať – bľabotal Jožo. Treba podotknúť, že Jožo Peéry býval so svojou matkou a mal ju veľmi rád. Zo všetkých svojich hostín a flámov jej odkladal a nosil domov najlepšie kúsky jedál. Nuž a útlocitný Jožo nechcel, aby ho zbožňovaná matka videla v takom povznesenom stave.
- Tak ma kamaráti doriadili, že to musím u Teba odspať – dôvodil Jožo.
– A ja tvojho helementa a čo som ja hotelier? – smial sa Imro – a kde v čertu sa chceš u mňa vydrichmať?
– Že kde, a toto tu je čo, há? – ukázal Jožo na vycifrovanú truhlu z orechového dreva.
– Však raz sa aj tak do nej dostanem, aspoň ju môžem vyprobovať - bohémovia sú už takí. Pod svojou ľahtikárskou maskou skrývajú filozofické duše.
Imro mal tiež zmysel pre humor, myšlienka sa mu zapáčila a tak vlastnoručne pomohol Jožovi do truhly a vrchnákom aj trochu krížom prichlopil, aby kamarátova próba bola autentická. Jožo sa v truhle chvíľu hniezdil kým si našiel vhodnú polohu, ale čoskoro zaspal, ako by ho do vody hodil. Hoci podgurážený, spal tichučko ako nemluvňa a Imro aj zabudol, že jedna truhla má dočasného obyvateľa.
Hodinu pred obedom vstúpila do obchodu dáma v smútočnom odeve a s uplakanými očami. Chcela kúpiť truhlu pre svojho zosnulého manžela. Imro vytušil bonitného zákazníka a ukazoval jej najlepší a najdrahší tovar. Nemýlil sa, dámu ceny vôbec nezaujímali, chcela pre svojho manžela to najlepšie pre posledný odpočinok.
– Á, to je truhla, ktorá zodpovedá mojim predstavám – zaiskrila očami v pološere
obchodíka, keď zbadala truhlu, kde odpočíval Jožo Peéry.
– To je ono, orechová truhla. Chudák môj starký, čo sa nasedával pod orechom v záhrade – spomínala viac-menej pre seba ovdovelá dáma.
– Nech sa páči – príčinlivo ju núkal ochotný Imro – ráčte si ju zbližša pozrieť ... Vlastne, nóó – zháčil sa, lebo mu prišlo na um, že práve v tejto truhle po prehýrenej noci odpočíva jeho priateľ Jožo.
– Aké vlastne, čo za vlastne? Hádam ste ju už predali? – preľakla sa dáma. – Nuž áno, veru, veru, je už predaná, predaná, práve dnes ráno, áno predaná – s ťažkým srdcom, veď prichádzal o dobrý obchod, sa snažil zachrániť situáciu Imro.
– Nech – odvetila vdova rezolútne – zaplatím aj dvojnásobnú cenu, ale tú truhlu musím mať. Dlžná som tým svojmu dobrému Tomášovi – a chcela podísť bližšie k truhle, aby si prezrela vyrezávané ozdoby. Len chcela, k samotnému činu sa však nedostala, lebo hlasným hovorom prebudený spáč, zhodiac vrchnák sa v bielej košeli posadil v truhle a vytreštenými očami hľadel raz na Imra, raz na dámu. V pološere pohrebníctva to bol príšerný pohľad.
– Ježiš, Mária, mátoha - s hrôzou zajačala dáma a zdesená sa vyrútila von.
Imrovii bolo do smiechu i do plaču zároveň.
– Ty chumaj, nevedel si aspoň chvíľu čušať, kým by som tú truhlu nepredal? – častoval Joža nevyberanými nadávkami. Jožo Peéry horko-ťažko vyliezol z truhly, postriasal si zo šiat piliny a začal utešovať naježeného priateľa: Nič si z toho prekazeného obchodu nerob. Tú truhlu kúpim ja, je mi celkom šik, tak ju pošli ku mne domov. Cítim, že ju čoskoro budem potrebovať.
Skutočne, onedlho ho zložila zákerná choroba. Ľahol si a viac už nevstal. S ním odišiel aj posledný z veľkých bohémov a figliarov Nitry.

Mgr. Anton Števko

 

nitrianska_morbídna_historka

Stiahnite si mobilnú aplikáciu
a majte všetky informácie vždy po ruke

Stiahnuť pre Android Stiahnuť pre IOS

Facebook

Odber noviniek

Zostaňte v obraze - prihláste sa k odberu newslettera a buďte informovaný o aktuálnych novinkách raz za týždeň mailom.