Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Nitriansky čarostrelec

Najaktuálnejšou výstavou v Ponitrianskom múzeu v Nitre sú Trofeje poľovnej zveri. V spolupráci s Obvodnou komorou PZ v Nitre je už 39. v poradí. Jej úlohou je priniesť prehľad o chovateľskom úsilí poľovníkov, lebo ich poslaním nie je len lov, ale v prvom rade starostlivosť o zver. Trofeje sú tak výsledkom aj ich snaženia. Pri tejto príležitosti vám ponúkame jeden z príbehov z poľovníckeho prostredia.
Lov patrí k najstarším spôsobom obživy ľudstva, poľovníctvo v dnešnom význame má však začiatky na konci stredoveku, keď sa voľný lov pre všetkých ľudí začal obmedzovať na vlastníkov lesov a polí a zároveň sa začala rozvíjať aj ochrana zveri. Náš príbeh sa odohral v čase, keď poľovníctvo, pre niektorých to splývalo s lovom, bolo vzrušujúcou zábavou šľachticov a boháčov. Títo poľovníci (lepšie by ich bolo nazvať lovcami) častokrát nevedeli ani poriadne strieľať. O to viac sa činili s chvastaním o svojich streleckých výkonoch. Rozprávania o poľovníckych príbehoch a zážitkoch patria k neodmysliteľným súčastiam stretnutí poľovníkov. Aj tento príbeh bol dlhé roky repertoárom poľovníckych rozprávaní.
Niekedy koncom 19. storočia sa do Nitry prisťahoval nemenovaný sedmoslivkár odkiaľsi z juhu Slovenska a hneď sa prihlásil do poľovníckeho spolku. Preukázal sa prenájmom akéhosi statku pri Nitre a nezabudol sa chváliť, aké strelecké výkony má za sebou a koľko zajacov a bažantov už stihol zastreliť. Jeho chvastavé reči už kolovali po celej Nitre a mešťania pri káve, či kartách, sa len blahosklonne usmievali. Nový člen poľovníckeho spolku sa mohol so svojím streleckým umením predviesť na najbližšej „kruhovke“ – poľovačke na zajace. Sedmoslivkár mal krásnu drahú brokovnicu, ale výsledkom jeho paľby neboli ulovené zajace, skôr by sa dalo povedať, že brokmi oral zem.
Starí poľovníci síce jeho výkonom neboli až tak veľmi prekvapení, jeho rečiam neveľmi verili, ale toľké chvastanie v kombinácii s jeho streleckými schopnosťami mu nevedeli odpustiť. Pred najbližšou poľovačkou navliekli na mačku zajačiu kožu upravenú akurát tak, aby jej neprekážala v behu a samozrejme s otvormi pre oči. Keď sa začal hon, pustili tohto zajaca „do pušky“ nášho čarostrelca. Ten sa pravdaže zameral práve na prezlečenú mačku, keďže videl, že tento zajac má očividne slabšiu kondíciu ako ostatné a navyše ani nedrží s nimi smer úteku. Vystrelil raz – nič, vystrelil druhýkrát – nič a tak zajačik stihol vyskočiť na vŕbu pri rieke Nitra. To však nemal robiť, lebo čarostrelec stihol nabiť svoju dvojhlavňovku a nehybného „zajaca“, nie síce na prvýkrát, ale na druhýkrát trafiť, takže spadol do vody. V ošiali loveckej vášne ani nepomyslel na to, že zajace ani v čase najväčšieho nebezpečenstva neskáču na stromy. Pravda sa ukázala potom, ako nádejný úlovok vylovil poľovnícky pes. Od tých čias sa náš čarostrelec už nikdy neobjavil na nitrianskych poľovačkách, ale jeho príbeh bol dlhé roky ich súčasťou.

Mgr .Anton Števko

 

nitriansky_carostrelec

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre