Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Kráľ Matej Korvín v Nitre

Kráľ Matej Korvín z rodu Huňadyovcov patrí medzi najpozoruhodnejších uhorských kráľov. Tento renesančný panovník sa ako jeden z mála zachoval v povestiach, čiže ľudovej pamäti, ako dobrý kráľ. Jeden z príbehov sa vraj sväto-svete stal pod Zoborom.
Stalo sa to r. 1471, keď kráľ Matej podnikol úspešnú výpravu do českých zemí. Jeho zaneprázdnenie využil poľský kráľ Kazimír, ktorý si nárokoval uhorský trón, vtrhol do Uhorska a cez Spiš sa dostal až k Nitre. V jeho snahe získať uhorský trón mu pomáhala aj časť vysokej šľachty i najvyšší cirkevní hodnostári na čele s ostrihomským arcibiskupom Jánom Vitézom a jeho synovcom päťkostolským biskupom Jánom Pannoniusom. Pod nátlakom Jána Vitéza sa poľským vojskám poddal aj nitriansky biskup a Kazimír tak získal nitriansky hrad bez boja. Netešil sa však z neho dlho. Takto o tom píše Uhorská kronika Jána z Turca : Pán kráľ Matej ho v tomto hrade stráženom nespoľahlivým vojskom obľahol, pričom padol značný počet Poliakov. Tak ho sužoval zbraňou i hladom, že sa Kazimír napokon so svojimi ľuďmi vzdal akejkoľvek nádeje a väčšmi sa musel obávať o svoju vlastnú hlavu než o stratu moci. Pán kráľ by ho bol aj ďalej obťažoval, keby nezapochyboval o svojom vojsku. V jednej tmavej noci ušiel Kazimír cez tábor obliehajúceho vojska. Takto teda bojoval Kazimír so svojimi v Uhorsku. Nezískal uhorské žezlo a ledva sa vrátil k svojmu otcovi s holým životom. Po tomto nádhernom víťazstve vrhol sa pán kráľ na pevnosti Poliakov v Zemplínskej a Šarišskej stolici...
Náš nitriansky príbeh, pretavený do ľudovej povesti, sa udial tesne po tom, ako kráľ Matej získal nitriansky hrad naspäť. Po víťazstve nad Kazimírom sa kráľ Matej so svojou suitou vybral na poľovačku do zoborských lesov. Šľachtici z jeho suity sa predbiehali v lichotení a pochlebovaní kráľovi dúfajúc, že sa im podarí získať miesta na kráľovskom dvore, uvoľnené po sprisahancoch, ako bol Ján Vitéz, jeho synovec a ďalší. Múdry kráľ Matej ich dobre poznal, nenadarmo sa pri svojom vládnutí viac spoliehal na nižšiu šľachtu. Vedel, že za lichôtkami šľachticov sa skrývajú ich mocibažné záujmy a rozhodol sa im dať pri najbližšej príležitosti náležitú príučku. Tá sa naskytla, keď už na konci poľovačky sa ocitli na kraji hrnčiarovských lesov, kde na poli oral starý sedliak. Kráľ Matej ho oslovil:
- Počúvaj starký, ďaleko je ďaleko?
Starý sedliak sa zasmial :
- Veru len po rohy môjho vola, vzácny pane! – odznela na čudnú otázku ešte čudnejšia odpoveď.
- A koľko ešte zostalo z 32? – pýtal sa kráľ ďalej
- Už len 12, pane môj – nasledovala ďalšia záhadná odpoveď. Teraz sa zasmial kráľ Matej :
- A vedel by si podojiť troch capov?
- Vedel veru, vedel – odpovedal huncút sedliak.
Keď už panovník popohnal koňa, stačil ešte zakričať sedliakovi :
- Aleže neprezraď o čom sme sa zhovárali pokiaľ neuvidíš moju tvár, to ti vravím!
Šľachtici z toho nerozumeli nič, od zvedavosti im ani jesť nechutilo a tak neváhali a spýtali sa samotného kráľa, čo znamenali tie tri zvláštne otázky, ktoré dal sedliakovi a čo jeho ešte zvláštnejšie odpovede.
- Uhádnite sami, vážení páni – smial sa kráľ – kto uhádne, splním jednu jeho žiadosť, nech bude akákoľvek.
Arcibiskupské miesto Jána Vitéza a ďalšie jeho bývalé funkcie zablikali v šľachtických hlavách a zmizli ako gáfor. Sadli na kone a cválali z Nitry do Hrnčiaroviec dúfajúc, že starého sedliaka nájdu ešte na poli.
Mali šťastie, práve sedel na okraji brázdy a ukrajoval si slaninku s chlebom. Keď zbadal udychčanú trojicu potmehúdsky sa usmial a s nevinnou tvárou sa opýtal, čo si želajú.
- Čo si želáme? Povedz nám ty sedliačisko, čo znamenali tie otázky a odpovede, keď sme tu boli pred chvíľou?
- Veľmi rád vám odpoviem vzácni páni – s vážnou tvárou odpovedal sedliak – ale však vy dobre viete, že všetko na tomto svete má svoju hodnotu. Nuž a moja odpoveď má hodnotu 100 zlatých dukátov, tak veru páni moji.
- Páni neveriacky na seba pozreli. Fííha, ale má ten hrnčiarovský ušmudlanec drahé odpovede. Ale čo, však arcibiskupstvo za to snáď stojí a s kyslou tvárou sa na tých 100 zlatých zložili.
- Tak vrav chytro, čo je ďaleko? – náhlili odpoveď páni.
- Ďaleko je – odpovedal starý hrnčiarovčan – pokiaľ oko dovidí a ja mám už veľmi slabé oči. Dovidia len po rohy môjho vola.
Pánov zamrzela jednoduchá a pritom taká drahá odpoveď, ale čo už, keď ich nenapadla. Nenapadla ich ani odpoveď na druhú otázku a tak starého náhlili s odpoveďou. Ten najskôr vystrel dlaň a čakal. Čo malo panstvo robiť, znovu odpočítali 100 dukátov. Sedliak schoval dukáty do tanistri a vyceril na pánov svoje žlté zuby.
- Tu hľa je odpoveď, z 32 zostalo len 12!
Šľachticov div neroztrhlo od jedu, ale ani na tretiu otázku odpoveď nevedeli uhádnuť a tak s ťažkým srdcom odrátali ďalších 100 dukátov a čakali odpoveď. Lenže sedliak schoval slaninu i dukáty, šibol voly a odchádzal.
- Postoj sedliak, dlžíš nám odpoveď. Ako si podojil tých troch capov?
- Ako? Veď ste to práve videli – odpovedal sedliak pokojne. – Nie ste vari traja?
Šľachtici nepukli od jedu, lebo jeden z nich dostal nápad :
- Hej, sedliak – vykríkol za starým hrnčiarovčanom – porušil si sľub, ktorý si dal kráľovi! Sľúbil si mu, že neprezradíš o čom ste sa zhovárali, zakiaľ neuvidíš jeho tvár! Kde si ju videl? Tie dukáty si veru neužiješ. Teš sa na kráľovskú šatlavu!
Starý sedliak trochu postál, obzrel sa a pokojne povedal :
- Viem ja veľmi dobre, že som hovoril s dobrotivým kráľom Matejom. A čo sa tej tváre týka, uvidel som ju hneď na prvom dukáte, čo ste mi tak veľkodušne dali.
Naši páni sa s dlhým nosom pobrali naspäť do Nitry a veru sa ani jeden z nich neprihlásil so správnym riešením hádanky. Hanbili sa, že obyčajný sedliak im takto prešiel cez rozum.
Dodatok : Vo verzii povesti, ktorú som ja počul, je trošku iné ukončenie : „Páni by sa boli daromne prihlásili s odpoveďou, kráľ Matej sa totiž pomeril s Jánošom Vitézom, ktorý uznal svoj omyl a stal sa kráľovým verným spojencom až do konca života.“ Je to síce pekné ukončenie, ale nezodpovedá historickej skutočnosti. Jánoša Vitéza dal r. 1471 kráľ Matej uväzniť na hrade Vyšehrad a potom bol v domácom väzení v Ostrihome, kde r. 1472 zomrel.

Mgr. Anton Števko

matej_korvín

kráľ Matej z Kroniky Jána z Turca, vydal PERFECT, a. s. roku 2018