TIC Nitra
Váš nákup môžete dokončiť na tomto mieste. Doručenie kuriérom za 2,99 € do 10 dní.
Výprázdniť košík

Turecký tlmočník

Za Rakúsko-Uhorska, ale ešte aj za I. ČSR, bola Nitra multikultúrnym a multijazykovým mestom. Bežne sa tu hovorilo po maďarsky, po nemecky, po slovensky a pravdaže znel tu aj jidiš. O nitrianskej multijazyčnosti svedčí aj trojjazyčný nápis Nitrianskych novín. Jeho redaktorom bol istý K. W. - Šalgó, ktorý sám perfektne ovládal nemčinu, maďarčinu i slovenčinu, takže na preklad publikovaných článkov si stačil sám. Ako nebojácny redaktor - dnes by sme ho nazvali investigatívcom, nekompromisne odhaľoval finančné machinácie vtedajších mestských pánov a tak bol populárnou nitrianskou postavou.
Po vypuknutí I. sv. vojny aj nášmu redaktorovi hrozilo narukovanie k armáde a tak robil, čo len mohol, aby nemusel na front. Zháňal všelijaké potvrdenia, vrátane lekárskych, ale napokon sa povolávaciemu rozkazu nevyhol. Podarilo sa mu vybaviť aspoň to, že nemusel hneď na front, ale slúžil v mestských kasárňach priamo v meste - tam, kde je dnes tržnica. Lenže aj táto ešte znesiteľná vojenčina sa mala skončiť. Uhorská armáda potrebovala stále viac vojakov a aj pánovi redaktorovi hrozil transport do prvej línie. Neváhal a hneď sa pobral do nemocnice k známemu lekárovi dúfajúc, že spolu ešte niečo vymyslia, aby na front nemusel. Cestou do nemocnice sa k nemu pripojil rotmajster z tých istých kasární. Šalgó nechcel prezradiť účel svojej výpravy do nemocnice a tak hovorili o všeličom možnom - od počasia cez vojenské klebietky až po vojnu a tak svorne prišli ku vchodu do nemocnice. Museli trochu počkať, pretože do nemocnice práve vchádzala čata tureckých vojakov, ktorí ako spojenci monarchie sa tu liečili.
Keď ich Šalgó počul rozprávať, nevydržal a zakričal - Ekmek. Vojaci na to porušili svoj pochodový tvar, niekoľkí sa zhromaždili okolo neho, potľapkávali ho po pleciach a čosi medzi sebou šemotili.
- Vy viete po turecky? - pýtal sa prekvapený rotmajster.
- Za mlada som mal priateľa na Párovciach, Vehbu Čažima, toho, čo vyrábal turecký med, nuž som čosi od neho pochytil - opatrne odpovedal redaktor.
Rotmajstrovi však takáto odpoveď úplne postačila.
- Vedel som, že známy nitriansky redaktor vie okrem maďarčiny aj slovensky a nemecky, ale to som ani netušil, že aj po turecky. Pán redaktor, to sa mi náramne hodí. S týmito Turkami sa za svet nikto nevie dohovoriť. Súrne by sme potrebovali tlmočníka z turečtiny.
Šalgó ani nedýchal od prekvapenia, ako ľahko sa dá jeho problém vyriešiť. Nechcel navonok prejaviť svoju radosť a tak akoby váhal nad prijatím ponuky, ale napokon súhlasil. Po pár dňoch skutočne sa stal oficiálnym tlmočníkom, dostal naň i dekrét. Nášmu milému redaktorovi sa však starosti neskončili. Nemusel síce s maršrutou na front, ale robiť tlmočníka pre tureckých vojakov keď jediné slovo, čo poznal bol ten "ekmek", po turecky chlieb, nebola hračka. Vyhľadal teda svojho dávneho známeho Vehabu Čažima, aby ho v turečtine podkul. Ten však už tiež toho veľa nevedel, veď od mala žil v Nitre a tak sa Šalgó od neho naučil len pár slov a pozdrav. S takouto jazykovou výbavou s tŕpnutím čakal na svoju tlmočnícku premiéru.
Tá chvíľa prišla o dva dni, keď musel tlmočiť inšpekčnému lekárovi v poľnej nemocnici, kde sa liečili zranení tureckí vojaci. Šalgó sa usmieval, ustavične mlel dve - na tri, pozdrav miešal s tými pár slovami, čo sa naučil. Inšpekčný lekár každého vypočul, Šalgó ich slová "preložil" lekárovi a naspäť potom vojakovi slová lekára. Lekár si svedomito zapisoval príznaky choroby, ako aj požiadavky vojakov a potom naordinoval liečbu a snažil sa splniť aj ich želania, aby aspoň trochu vylepšil ich položenie. S pocitom dobre vykonanej práce nezabudol ani tlmočníkovi aspoň v duchu poďakovať.
Druhý deň ráno, keď ranení tureckí vojaci dostávali lieky a procedúry a žiadané veci, nastal medzi nimi veľkých rozruch, ktorý si sestričky nevedeli vysvetliť. Zavolali teda tlmočníka, ktorý dobre vedel, čo je príčinou rozruchu, ale sestričky upokojoval, že o nič nejde, to sa len vojaci takto modlia, že to o chvíľu prestane. Skutočne, ranení a chorí si veci povymieňali ako potrebovali, lieky už poznali z predchádzajúcich liečení, tak si ich naordinovali sami. Možno sa i sťažovali, ale raz darmo, keď im nikto nerozumel.
Ťažko povedať, koľko pravdy sa v tomto príbehu skrýva. Isté je, že v Nitre žil spomínaný redaktor, že v Nitre bola veľká poľná nemocnica, že vojaci sa liečili aj v Župnej nemocnici a tiež v nemocnici na Malošpitálskej, že na mestskom cintoríne bolo pochovaných 25 tureckých vojakov a v Mlynárciach ďalší traja. Nemyslím si však, že by uhorská armáda bola odkázaná na takéhoto tlmočníka. Skôr v ňom ide o to ukázať, ako sa muži z rôznych spoločenských vrstiev snažili vyhnúť frontu. 

Mgr. Anton Števko

 

vojenský_cintorín_nitra

Vojenský cintorín z I. svetovej vojny, Nitra - Mlynárce,
foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre

Facebook

Odber noviniek

Zostaňte v obraze - prihláste sa k odberu newslettera a buďte informovaný o aktuálnych novinkách raz za týždeň mailom.

Stiahnite si mobilnú aplikáciu
a majte všetky informácie vždy po ruke

Stiahnuť pre Android Stiahnuť pre IOS