Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Nitriansky "kšeft"

V Solčanoch pri Topoľčanoch žila kniežacia rodina Odescalchi, ktorá pochádzala z Talianska. V roku 1751 získala v Uhorsku domovské právo s majetkami aj v Solčanoch (popri Skýcove a Nitrianskej Strede), ktorých vlastníkmi sa stali v r. 1818. Kniežacia rodina, najmä v osobe Lívia (1863 – 1938) sa správala ako praví feudálni páni dokonca aj v I. Československej republike. O častom používaní Líviovej palice ako argumentu by vedeli rozprávať nielen jeho ,,poddaní.“ K zábave, poľovačkám a k robeniu dlhov patril aj preslávený chov koní. Knieža si dal na čistote rasy záležať a tak, keď náhodou (teda skôr z núdze) musel nejakého štvornohého ušľachtilého tátoša s rodným listom predať, konskí ,,handleri“ (handliari - obchodníci s koňmi) sa išli potrhať, len aby sa k takému kšeftu (obchodu) dostali. Pán knieža v núdzi často predával pod cenu, čo handliarom prinášalo neobvyklú maržu. Stačilo kupcovi pošuškať, že kôň pochádza z chovu v Solčanoch a zisk bol istý.
Nitrianski konskí handliari sa spravidla schádzali v kaviarni Intim. Tu vyčkávali na najnovšie správy o obchodoch, tu sa rodili nápady, ktoré im prinášali peniažky. Pri káve tu sedával aj najstarší, ale aj najšikovnejší z nich, pán Izidor. Bol skutočným fachmanom (odborníkom) vo svojom obchode, rozumel sa koňom ako málokto. Jedného jasného rána mu ktosi pošepol, že knieža zo svojho chovu zasa vyraďuje nejakú kobylu. Pán Izidor samozrejme nikomu nič nepovedal, zdvihol sa z kaviarenskej stoličky a pelášil na vlakovú stanicu. Okolo obeda sa už hlásil u kniežaťa (to však nebolo len tak, kaštieľ bol prísne strážený) ako kupec tej kobyly.
Knieža pán ho prijal a potvrdil, že kobylu predáva: - Áno mám jednu kobylu na predaj, nie je ani drahá, pýtam za ňu 1000 forintov. Mám však jednu podmienku. Kobylu kúpite v takom stave, v akom sa teraz nachádza, to vám hovorím tu pred svedkami. Prirodzene si ju môžete pozrieť, ale peniaze chcem na ruku a hneď teraz. Prijímate moje podmienky?
- Pravdaže – odpovedal naradovaný handliar, s obchodom neváhal, s kniežaťom mal dobré skúsenosti, každý raz mu priniesli pekný zisk.
Jeho radosť však trvala len do chvíle ako tú podarenú kobylu uvidel. Nehýbala sa, len ležala. Bodaj by nie, keď bola zdochnutá... Starý Izidor bol v rozpakoch. Čo teraz? Stal sa obeťou podvodu, to je očividné. Ale môže sa súdiť s kniežaťom? No, môže, ale určite nič nevysúdi. Knieža je knieža a navyše pred svedkami súhlasil, že kobylu kúpi v takom stave, v akom sa práve teraz nachádza. Hoci toľkú podlosť od kniežaťa nečakal, stalo sa.
Mrzela ho jeho neopatrnosť, strata tisícky, aj tá hanba, ktorá ho bude sprevádzať celý jeho život, keď sa to prevalí. Cestou vo vlaku mu však napadla spásonosná myšlienka... Večer po príchode do Nitry si sadol ako obvykle na svoju stoličku v kaviarni Intim a kolegovia handliari ho hneď obstali, - kde bol, čo je nové na konskom trhu.
- Viem o dobrom obchode, myslím, že by sa nám hodil. Knieža Odescalchi práve dnes vyradil z chovu jednu naozaj ušľachtilú kobylu. Sám by som ju bol kúpil, ale musím súrne odcestovať do Viedne. Mohol by som vám ju prepustiť...pravda s príslušným ziskom pre mňa. Kobyla stojí 1000 forintov, niektorý z vás mi zaplatí 1200, uznáte, že o svoj zisk nemôžem prísť a pri tejto cene i vy si prídete na svoje. Ešte mám jednu podmienku, kobylu od pána kniežaťa prevezmete v takom stave, v akom je teraz.
Konskí handliari sa najprv zaradovali, núka sa im naozaj dobrý obchod, ale hneď sa aj zarazili:
- No dobre, ale komu z nás ten obchod prepustíš?
- Áno, v tom je háčik – hovorí starý Izidor – všetci ste moji dobrí priatelia, nikoho z vás nechcem uprednostniť ani ukrátiť a veru nechcem mať medzi vami hnevníka. Viete teda čo? Je vás šesť, každý z vás mi dá 200 forintov, to bude akurát 1200 a potom budeme ťahať lós. Koho vytiahneme, tomu bude patriť kobyla a môže si ju hneď miesto mňa prevziať v Solčanoch.
Konským handliarom sa nápad zapáčil, zdal sa im spravodlivý. Každý z nich dúfal, že lós padne na neho a bude mať kobylu za neuveriteľných 200 forintov. Šťastný papierik vytiahol Frico, ktorý naradovaný hneď ráno odcestoval do Solčian. Keď sa večer vracal už naradovaný pravdaže nebol, ale poriadne napálený. Zo stanice sa vrútil rovno do bytu starého Izidora a už vo dverách kričal:
- Vy podvodník, vy ste mi predali zdochlinu a dobre ste vedeli, už keď ste ju predávali v akom je stave.
- Vedel, nevedel, ale som aj povedal, že kobylu máte prevziať v takom stave, v akom práve je. Nebolo to tak?
- Áno, to bolo, bolo – jachtal Frico – ale predali ste mi zdochlinu a ja mám teraz škodu.
- Akú škodu? - urobil sa nechápavým Izidor.
- Že akú škodu, no predsa tých 200 forintov, ktoré som vám dal za kobylu.
Nuž áno, pravda je, pravda. Nechcem aby si škodoval – stiahol sa Izidor a siahol do pokladnice a vyrátal Fricovi tých 200 forintov. Dobré účty predsa robia dobrých priateľov.
Frico rýchlo odišiel, celý naradostený ako dobre obišiel (ale určite sa s týmto obchodom nebude chváliť). Naradostený bol pravdaže aj starý Izidor, veď tá zdochlina ho stála len tú cestu do Solčian. A kto na tom obchode zarobil? Spomeňte si, komu tá kobyla patrila.

Mgr. Anton Števko

 

nitriansky_kšeft

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre