Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Pytliacky príbeh

V lesoch okolo zrúcaniny hradu Gýmeš je dodnes uznávaný poľovný revír, voľakedy známy najmä vysokou zverinou a predovšetkým muflónmi. Historickú zásluhu na tom mal rod Forgáčovcov, ktorý tu na svojom majetku už koncom 18. storočia založil danieliu zvernicu. O zveľadenie revíru sa postaral najmä gróf Karol III. Forgáč, ktorý je známy najmä chovom muflóna lesného na majetku v Jelenci (vtedy Gimes), a to už od roku 1868.
Mať blízko dediny zvernicu, alebo ešte lepšie vďaka nej plné lesy zveriny, môže byť veľmi výhodné, aspoň pre tých, čo sa neboja. V okolitých dedinách takýchto nebojsov vyrástlo viac. Známou pytliackou obcou sa vraj stali Žirany, ktorej viacerí obyvatelia využívali hojnosť zveriny vo forgáčovských lesoch nielen pre svoju potrebu, ale aj pre obchod – divinou zásobovali nitrianske reštaurácie. Na nitrianskom priekupníckom poli bol osobou číslo jeden istý pán, ktorého každý volal Jóži. To bola istá persóna v tomto čiernom obchode, ktorá vždy dokázala predisponovať divinu od pytliaka ku konzumentovi. Táto istota však v takom neistom podnikaní bola asi jedinou. V lesoch totiž strážili forgáčovskí horári a na cestách a v meste četníci.
Keď sa už pán gróf nemohol dívať na cudzie šafárenie vo svojich lesoch, vybavil si u nitrianskych četníkov pomoc vo forme častejších kontrol vozov a kár prichádzajúcich do mesta a najmä v okolí Žirian. V takejto situácii sa jednému žirianskemu pytliakovi podarilo uloviť nádherného, mohutného dvanástoráka. Úlovok úžasný, len ako ho dopraviť k Jóžimu do Nitry, keď všade číhajú četnícke patroly? Pytliacky rozum je však chytrý. Vie nielen uloviť, ale úlovok dokáže aj dostať kam treba.
Jeleňa pekne uložil do sedliackeho drabináka, poprikrýval strakatou duchnou a obložil rovnakými vankúšmi, takže sa ledva črtal pod nimi. Takto sa vybral do Nitry, akoby niesol chorého do nemocnice. Ako sa dalo čakať, hneď za križovatkou pri Kolíňanoch ho zastavila četnícka hliadka a pravdaže bola zvedavá:
- Čo to tam v tom voze máte, vari chorého? – pýtal sa starší četník.
- Veru chorého, ťažko chorého, ani neviem či ho živého priveziem do nemocnice – odpovedal pytliak.
- Tak sa na neho podívame – činil sa mladší četník.
- Čo mu vlastne je? – spýtal sa opatrnejší starší.
- Nuž, zožltol nám chudák, celkom zožltol, asi má žltačku. Vraj je to chytľavá choroba, nechceme aby sa po dedine rozšírila. V nemocnici si s ňou hádam poradia.
Četníkom nebolo viac treba, zmizli ako gáfor. V ten deň si gurmáni v nitrianskych reštauráciách mohli pochutiť na jelenine, čo vraj aj v plnej miere využili.

Mgr. Anton Števko

 

hotel_tatra_1935_nitra

Hotel Tatra v roku 1935, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre