Staré divadlo

images/01-02-2016_09-39-20_crop.jpg

Staré divadlo od roku 1992 sídli v budove bývalého Národného a Roľníckeho domu, neskôr Krajového divadla.


Národný a Roľnícky dom

Budovu postavili na základe generálneho plánu rozvoja mesta z roku 1928 podľa projektu architekta Krásneho. V ľavom krídle fungovala Roľnícka vzájomná pokladnica, v pravej bola reštaurácia a hotel Národný dom. Národný a Roľnícky dom slávnostne otvorili v nedeľu 1. septembra 1929. Ešte v predvečer 31. augusta bola vo Veľkej dvorane Národného domu slávnostná akadémia. Program sa začal o šiestej hodiny ráno budíčkom, potom bol zraz na trhovisku a slávnostný sprievod, o jedenástej hodine predniesol slávnostný príhovor minister A. Štefánek a vrchný radca Ivan Štefánik. O pätnástej hodine bola ľudová slávnosť v štátnom žrebčíne s vystúpeniami vojska a Sokola, roľnícky dorast predviedol ľudové zvyky. Na záver sa o dvadsiatej prvej hodine začal Tanečný venček vo Veľkej dvorane a všetkých miestnostiach Národného domu. V uličke medzi budovou a kasárňami bol vstup do kina Tatra a divadla, ktoré sem premiestnili z budovy na námestí zničenej bombardovaním 26. marca 1945. Divadlo zriadili v priestoroch telocvične Národného domu. Prvé slávnostné predstavenie s bohatým programom sa uskutočnilo 20. decembra 1949. Krajové divadlo tu fungovalo až do otvorenia novopostavenej budovy na Svätoplukovom námestí (dnešné Divadlo Andreja Bagara, ktoré slávnostne otvorili v roku 1992).
(text z: KRČMÁR, Alojz. Nitra na starých pohľadniciach. Bratislava: DAJAMA, 2006. ISBN 80-89226-13-2. s. 54.)


SPÄŤ NA ZOZNAM

História Bábkového divadla
Profesionálna bábková scéna v Nitre vznikla ako Bábkarský súbor pri Nitrianskom krajovom divadle a po žilinskom bábkovom divadle je druhým najstarším profesionálnym bábkovým divadlom na Slovensku. 
Napriek nesmiernej obetavosti a zanietenosti ochotníckych bábkarov sprevádzal vznik profesionálnej scény celý rad problémov, spoločných všetkým ochotníckym a neskôr i profesionálnym bábkovým súborom na Slovensku. Najväčším problémom bola odborná nepripravenosť a nedostatok vedúcich umeleckých pracovníkov – tvorcov a režisérov, ktorí by sa vydali cestou tvorivého hľadania. Šťastím nitrianskeho bábkového divadla bolo to, že umeleckým šéfom a režisérom osemčlenného súboru sa stal Ján Romanovský a dramaturgicky sa na repertoári bábkového súboru podieľal režisér činohry Milan Ivák. Takto spomína na plienkové obdobie bábkového divadla dramaturg, režisér, historik a kritik bábkového divadla Vladimír Predmerský: 
A tak v Nitre začína umelecký vedúci a režisér Ján Romanovský hľadať so súborom možnosti remeselného zvládnutia javajky. Postupne vytvára pohybovú škálu javajky, charakterizovanú precíznym realistickým pohybovým prejavom bábky. Nitrianska bábkovodičská „škola“ sa stala pojmom a zdravou ctižiadosťou ostatných bábkohercov na Slovensku. 
Novou etapou v dejinách divadla sa stal rok 1960, keď sa bábkarský súbor odčlenil od činohry Nitrianskeho krajového divadla a vzniklo samostatné Západoslovenské bábkové divadlo, neskôr, v roku 1970, premenované na Bábkové divadlo Nitra. Jeho riaditeľom sa stal Ľ.Nemky, od roku 1964 – 1973 J.Romanovský a po ňom až do roku 1989 M.Valkovič. Rok 1960 je i rokom nástupu novej hereckej generácie, ktorá na vysokej profesionálnej úrovni osvojila prácu s bábkou a majstrovsky rozvinula Romanovského bábkovodičskú školu. Na javisko vstúpili R. Bóriová, A. Šinkorová, K. Kuchárik, J. Jenis, K. Ouda, M.Valúšek, neskôr J. Hrmo a J. Kožuch. 
Osobitnú pozornosť tohoto obdobia si zaslúžia inscenácie Jána Hižnaya, ktorý najskôr pohostinne (Figliar Botafogo - 1967, Zlatá priadka – 1968) a od roku 1969 ako stály režisér pripravil naštudoval so súborom viac ako tridsať titulov.Napriek nesporným úspechom na javisku je pre 70. roky príznačné i to, že divadlo sa dostalo do prevádzkových problémov, ktoré na dlhé roky poznačili jeho činnosť. V roku 1976 bola z bezpečnostných dôvodov uzavretá pre verejnosť divadelná budova na terajšom Župnom námestí a tak ostalo Bábkové divadlo v Nitre na neskutočne dlhých šestnásť rokov bez svojho stáleho javiska a bez možnosti hrať nitrianskemu publiku. Táto skutočnosť sa samozrejme podpísala i na tvorbe divadla. Celé toto obdobie musela dramaturgia divadla, výtvarníci i režiséri zohľadňovať fakt, že predstavenia sú limitované technickými podmienkami a vybavením zájazdových miest, ktoré často nespĺňali ani základné priestorové a bezpečnostné požiadavky na prevádzkovanie divadla. Čo však bolo horšie, bábkové divadlo sa začalo pomaly vytrácať z povedomia nitrianskej verejnosti. 
V osemdesiatyh rokoch možno konštatovať, že po vyprofilovaní poetiky v rokoch šesťdesiatych a tvorivých výbojoch v rokoch sedemdesiatych dochádza v tvorbe bábkového divadla k stagnácii. Rok 1989 zastihol súbor v nezávideniahodnej situácii. Začiatkom roka sa odchodom poslednej tvorivej pracovníčky divadla, internej dramaturgičky E.Michaličkovej, definitívne uzavrela ďalšia tvorivá etapa divadla. 
Do túžobne očakávaných nových stálych priestorov vstupovalo divadlo pod vedením J.Hrmu, ktorý v roku 1991 na seba prevzal bremeno povereného riaditeľovania a s ním i zodpovednosť za prechod do bývalej budovy Divadla A. Bagara v Nitre na ulici 7. Pešieho pluku (bývalá Sokolovňa) v roku 1992. Je smutné, že divadlu nepripadli priestory v takom rozsahu, ako bolo pôvodne plánované. Bábkarom ostala vyrabovaná a okyptená budova bez potrebného dielenského, technického, skladového a administratívneho zázemia. 4. septembra 1992 sa po mnohých rokoch predstavilo Bábkové divadlo v Nitre svojim divákom premiérou hry J.Romanovského Matkin chlieb v réžii hosťujúceho J.Kožucha vo svojom novom divadle. 
Slávnostná atmosféra i radosť z nových priestorov pominula a na program sa opäť naliehavo tlačila otázka, ako ďalej. Náznak obratu k lepšiemu nastal v roku 1993, keď sa dramaturgie divadla ujal I.Gontko a do divadla nastúpil režisér O.Spišák. Skoro súčasne nastúpilo do divadla niekoľko mladých absolventov pražskej i bratislavskej bábkarskej katedry – D.Nemcová, V.Zetek a J.Strunga. No skutočne tvorivá atmosféra nastala v roku 1994 nástupom riaditeľa K.Spišáka, ktorý po rokoch angažoval i stáleho výtvarníka I.Hudáka. 
K.Spišák, dlhoročný režisér nitrianskej činohry a výrazná osobnosť divadelného, filmového a televízneho umenia, spolu s dramaturgiou divadla vypracoval ambiciózny projekt, cieľom ktorého bolo vrátiť budovu starého divadla do povedomia Nitranov a naučiť ich znovu chodiť do divadla. Projekt „Divadlo pre celú rodinu“ smeroval k divadelnej ponuke pre všetky generácie so zvýšeným dôrazom na mladú generáciu (koncepcia „Umením proti droge“). 
Tomu zodpovedala i dramaturgia divadla v ostatných rokoch, keď vyberala tituly pre najmenšie deti (Budkáčik a Dubkáčik – 1994, Snívajte sami – 1996, O škriatkoch – 1998, Čin – Čin - 2002), u ktorých šlo často o prvý kontakt s divadlom, tituly pre staršie deti (Džangl búk – 1994, Piráti – 1995, Belasý vták - 2001), ale i pre staršiu mládež (Faust – 1995, Limonádový Joe - 2001). Pre dospelých boli určené vystúpenia významných slovenských i zahraničných súborov. K naplneniu uvedenej koncepcie smerovalo i oživenie priestorov bývalého kina Tatra, ktoré sa vďaka iniciatíve občianskeho divadelného združenia Teatro Tatro stalo štúdiovým priestorom bábkového divadla a zároveň stálou scénou súboru Teatro Tatro. V tomto priestore sa okrem divadelných predstavení pre deti a mládež konali pod hlavičkou Klubu Tatra vystúpenia muzikantov menšinových a alternatívnych žánrov. 

(Text prevzatý zo stránky Nitrianskeho samosprávneho kraja http://web.unsk.sk:8080/showdoc.do?docid=490)

 


Staré divadlo

Vzniklo v roku 1951 ako súčasť Krajového divadla v Nitre. Jeho principálom sa na dlhú dobu stal Ján Romanovský – ktorého zásluhou sa v roku 1960 bábkové divadlo osamostatnilo a postupne hralo pod názvami: Západoslovenské bábkové divadlo a Bábkové divadlo Nitra. V roku 1999 sa divadlo premenovalo na Staré divadlo, a vďaka vtedajšiemu riaditeľovi Karolovi Spišákovi sa zmenila aj programová línia divadla – z bábkového divadla výlučne pre detského diváka na „ divadlo pre celú rodinu“ Od roku 1992 je tvorba divadla spätá predovšetkým s menami režiséra Ondreja Spišáka. Posledná zmena názvu prebehla 13. marca 2009, kedy bolo na počesť jeho dlhoročného riaditeľa premenované na Staré divadlo Karola Spišáka v Nitre. Dôležitým medzníkom v histórii Starého divadla Karola Spišáka v Nitre bol rok 1992, kedy sa presťahovalo do priestorov bývalého Divadla Andreja Bagara v Nitre na ul. 7. Pešieho pluku. Divadlo má k dispozícii tri hracie priestory - Veľkú sálu s kapacitou 300 miest, Štúdio Tatra s kapacitou 70 - 150 miest a Študovňu s kapacitou 30 osôb. Dramaturgia Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sa orientuje na diváka od 3 rokov až po študentov stredných škôl. V repertoári má divadlo v súčasnosti 22 inscenácií. Na aktuálnu jubilejnú sezónu 2015/2016 pripravilo 5 nových titulov pre všetky vekové kategórie svojich divákov. Tvorba divadla je charakteristická hľadaním modernej syntetickej podoby inscenácií. Divadlo za sezónu odohrá priemerne 200 predstavení. Stredy večer sú určené dospelým divákom a študentom vysokých škôl, ktorým okrem predstavení SDKSvN ponúka aj Literárnu kaviareň Parnas a koncerty menšinových žánrov. Budova Starého divadla Karola Spišáka v Nitre je od roku 2009 po čiastočnej rekonštrukcii a je bezbariérová. Vstupné priestory Starého divadla Karola Spišáka v Nitre sú od svojej rekonštrukcie inštalačným priestorom Galérie Foyer. Návštevníkom divadla je k dispozícii divadelná Kaviareň Tatra. Od roku 1998 Staré divadlo pravidelne organizuje prehliadku divadiel a divadelných škôl krajín V4 pod názvom Stretnutie, Setkání, Spotkanie, Találkozás. Tento úspešný a divákmi i divadelnými odborníkmi uznávaný medzinárodný divadelný festival má za cieľ rozvíjať spoluprácu medzi mladými poslucháčmi divadelných škôl a profesionálnymi divadelníkmi z krajín V4, Chorvátska, Litvy, Ukrajiny , Talianska...
(Text prevzatý z oficiálnej stránky Starého divadla, www.staredivadlo.sk)

Úradná adresa je ul. 7. pešieho pluku.

 

SPÄŤ NA ZOZNAM

Kalendár podujatí