Maurova legenda

Legenda pomenovaná po jej tvorcovi biskupovi Maurovi z dnešného maďarského mesta Pécs vznikla v roku 1064. Originálny text sa nezachoval, známe sú len viaceré odpisy z neskoršieho obdobia. Za najvydarenejší sa považuje mníchovský kódex z 15. storočia. Hrdinami legendy sú sv. Svorad a sv. Benedikt. Benediktínsky mních zoborského kláštora Svorad sa podľa vzoru palestínskeho opáta  Zosima uchýlil do jaskyne a venoval sa pustovníckemu spôsobu života. V pôstnom období zjedol len 40 orechov, ktoré mu dal zoborský opát Filip. Jedného dňa oslabený namáhavou prácou v lese a prísnym pôstom náhle stratil vedomie. Asi by na odľahlom mieste aj skonal, avšak našiel ho mladík, čo vyzeral ako anjel a odniesol ho naspäť do kláštora. O zázračnom skutku Svoradovi porozprával svojmu žiakovi Benediktovi, ktorý sa po smrti svojho učiteľa tie rozhodol stať pustovníkom. Uchýlil sa na pusté miesto pri dnešnej Skalke pri Trenčíne. Po troch rokoch asketického života Benedikta prepadli traja lupiči a zabili ho. Mŕtve telo mnícha hodili do Váhu. Po roku od nešťastnej udalosti ľudia n brehu rieky zbadali orlicu, ktorá sústredene hľadela na jedno miesto. Presne tam našli neporušené pustovníkovo telo. s veľkými poctami ho pochovali v katedrálnom dom sv. Emeráma v Nitre po Svoradovom boku. Oboch mužov v roku 1083 vyhlásili za svätých.


SPÄŤ NA ZOZNAM

Kalendár podujatí