Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Architektúra mníšskych príbytkov kamaldulského kláštora sv. Jozefa v Nitre na Zobore

Kamalduli ako jedna z najmenej početných reholí si vyvinuli osobitný stavebný typ kláštora, ktorý spájal prvky eremitizmu (života osamote) a cenobitizmu (života v spoločenstve). Jednotlivé stavebné časti kláštora boli preto uspôsobené tak, aby spĺňali obe zložky života kamaldulských mníchov. Mníšske príbytky so záhradkou boli samostatnou, od okolia izolovanou stavebnou jednotkou. Vytvárali niekoľko väčšinou paralelných línií oddelených od seba pásmi nezastavanej plochy so zeleňou. Domčeky (cellae) tak nespájala krížová chodba (ako to bolo napr. u kartuziánov), ale dláždené chodníky situované pozdĺž jednotlivých príbytkov. Príbytky kamaldulov, na rozdiel od spomínaných kartuziánov, boli vždy prízemné. Keďže kamalduli strávili väčšinu svojho života v „pustovni“, teda izolovanom areáli pozostávajúcom z príbytku a záhradky, príbytok musel spĺňať všetky požiadavky na takýto spôsob života. Zásadami vzhľadu a usporiadania kláštorných stavieb sa viackrát zaoberala Generálna kapitula kamaldulského rádu. Tieto záväzné odporúčania mali docieliť architektonickú jednotu všetkých kamaldulských fundácií. Ojedinelé výnimky z uniformného modelu, mohli spôsobiť len lokálne podmienky ako reliéf terénu, plocha vymedzená na zástavbu a podobne, nemenná však zostáva základná jednotka – prízemný domček a pred ním situovaná záhradka. Vnútorné vybavenie ciel malo byť, v súlade so všeobecnými pravidlami rádu, čo najjednoduchšie. V neskorších obdobiach, hlavne vďaka štedrým fundáciám šľachticov, sa toto odporúčanie nie vždy dodržiavalo.  

Ideové východisko vnútornej dispozície kamaldulských mníšskych príbytkov môžeme nájsť už na najstaršom zachovanom pláne mníšskeho príbytku z roku 1612. Tento model sa postupne mierne modifikoval, resp. zjednodušil, až do podoby, v akej ho poznáme dodnes. Okrem ústrednej chodby (vestibulum) má cela najviac štyri priestory. Tri z nich sú jasne definované: hlavná obytná miestnosť (cubicullum), kaplnka (oratórium) a hospodárska miestnosť. Často sa v príbytku nachádza aj ďalšia menšia miestnosť – pracovňa či dielňa, resp. študovňa (laboratorium). Hospodárska miestnosť sa väčšinou využívala ako sklad dreva (camera pro conservandis lignis) a iného materiálu a jej súčasťou bola aj jednoduchá toaleta so žumpou. Situovanie jednotlivých miestností v rámci príbytku mierne variovalo, napr. kaplnka mohla byť napojená priamo na cubicullum, alebo, ako to bolo vo všetkých kláštoroch habsburskej monarchie, nachádzala sa vpravo od vstupu, oproti cubicullu a vstupovalo sa do nej z chodby.

Počty mníšskych príbytkov v jednotlivých kláštoroch sa značne líšili, rozhodujúcim faktorom bola výška finančného zabezpečenia chodu kláštora zo strany fundátorov a darcov. V habsburskej monarchii mal najmenej míšskych príbytkov kláštor v Landsee  – iba 8 eremitiek, v Červenom kláštore ich bolo 9, v Majku 17, na Zobore 18, v Kahlenbergu 20. Podstatne viac eremitiek mali iba niektoré kláštory v Itálii (napr. Piemont – 36).

Aj obsadenie jednotlivých príbytkov podliehalo istým pravidlám. Prior kláštora býval v takom istom domčeku ako ostatní bratia, len bol situovaný v blízkosti kostola, cely reklúzov sa nachádzali na najvzdialenejších miestach areálu mníšskych príbytkov a v južnej línii ciel boli umiestnení novici.

Na základe získaných archeologických a ikonografických prameňov v konfrontácii so zachovanou súvekou kamaldulskou architektúrou môžeme sumarizovať doterajšie poznatky o podobe kamaldulských eremitiek zoborského kláštora nasledovne. Mníšske príbytky sa podľa veľkosti delili na tri skupiny. Dvojica najväčších stála na najvyššej terase areálu. Keďže ani jeden z nich nebol zatiaľ archeologicky skúmaný, ich rozmery môžeme len odhadnúť zo zachovaného plánu kláštora. Najpočetnejšia skupina štrnástich domčekov mala vonkajšie rozmermi 9 × 10 m. Lemovala v troch paralelných radoch boky kostola (dve línie sa nachádzali severne od kostola a jedna južne). Štyri najmenšie domčeky (na pláne aj v skutočnosti) vytvárali južnú líniu areálu a mali rozmery približne 7,5 × 8,5 m. Vnútorná dispozícia všetkých domčekov však bola identická – pozostávala z dvoch dvojíc miestností oddelených chodbou (šírka 175 cm). Najväčšia miestnosť (490 × 320 cm) situovaná vľavo od vstupu slúžila ako hlavná obytná. Za ňou sa nachádzala menšia miestnosť (320 × 255 cm), pravdepodobne pracovňa, resp. študovňa. Miestnosť so štvorcovým pôdorysom (246 × 246 cm) vpravo od vstupu bola privátnou kaplnkou a posledným priestorom bola hospodárska miestnosť (450 × 250 cm) vybavená toaletou. Obvodové murivo domčeka malo hrúbku 60–70 cm, vnútorné múry boli tenšie (35–55 cm), v príbytku č. 3 dokonca oddeľovala hlavnú obytnú miestnosť a pracovňu priečka hrubá len 17 cm vyhotovená z jedného radu tehál ukladaných na dĺžku.

Murivo mníšskych príbytkov bolo postavené z miestneho lomového kameňa (kremenca), len úplne ojedinele doplneného úlomkami tehál. Kamene spájalo relatívne malé množstvo piesčitej malty okrovej farby. Tehly svetločervenej farby (28 × 14,5 × 6,5 cm) sa použili na vyhotovenie klenieb a vypracovanie detailov, ako boli ostenia dverných otvorov, na zhotovenie sokla vykurovacích zariadení, niekedy s nimi vydláždili podlahu, ojedinele na zhotovenie priečky medzi miestnosťami.

Vonkajšie steny eremitky boli omietnuté pomerne hrubou vrstvou zrnitej omietky maslovej farby, interiéri jemnejšou omietkou natretou vápnom. Vápenných náterov sa na povrchu nachádzalo niekoľko. Steny niektorých miestností boli vyzdobené štukovou výzdobou. Profilovaná štuková rímsa sa našla v suti na podlahe hlavnej obytnej miestnosti a v pracovni príbytku č. 3, s bohatou štukovou výzdobou treba počítať aj na stenách a klenbe kaplniek.

V hlavnej obytnej miestnosti sa nachádzali dve okná, v pracovni jedno. Osvetľovacie otvory mala aj chodba, kaplnka a hospodárska miestnosť. Presnú veľkosť okien nevieme určiť, pretože na žiadnom zo skúmaných príbytkov sa murivo nezachovalo do výšky parapetu okenného otvoru. Približnú šírku okna však môžeme odvodiť od šírky ústupku muriva v miestach situovania okien, ktorá je 90 cm (okenné otvory v kláštore Majk majú rozmery 95 × 71cm). Nepoznáme ani rozmery kamenných ostení okien, keďže sa žiadne nezachovali ani nenašli počas výskumov (v Majku majú šírku 18,5 cm). Vnútorná svetlosť vstupného dverného otvoru mohla byť okolo 95 cm, prah vytvárala zrejme kamenná doska. Pred vstupom do domčeka č. 3 sa našiel väčší plochý kameň, ktorý asi slúžil ako schod  pred prahom. Výšku dverného otvoru nevieme rekonštruovať, mohla byť podobná ako v Majku (191 cm). Do jednotlivých miestností sa vstupovalo dverami s drevenými zárubňami a svetlosťou okolo 90 cm. Prahy dverí boli drevené, ako to dokumentujú ich nepatrné zvyšky zachytené v dvoch prípadoch. Dverné otvory mali zošikmené špalety. V hospodárskej miestnosti sa nachádzal aj otvor v strope pre výstup do podkrovia. V tejto miestnosti sa podľa plánu kláštora nachádzali aj toalety. Boli umiestnené v stene oproti vstupu, v kláštore Majk sa v stene nad sedátkom toalety nachádza nika zaklenutá konchou, v strede niky je umiestnený malý vetrací otvor s drevenými dvierkami.

Keďže kamaldulskí mnísi väčšinu svojho času strávili v „cele“, v ktorej prijímali aj potravu, je možné predpokladať, že ich súčasťou boli aj otvory pre podávanie stravy. Tie boli nevyhnutné najmä v prípade reklúzie – teda úplného oddelenia mnícha od ostatného spoločenstva. Reklúzovia vôbec neopúštali celu a stravu im podávali cez otvor, ktorý sa zrejme nachádzal v ohradovom múre v blízkosti vstupu. Či sa jednalo o jednoduchý otvor, alebo mal konštrukciu znemožňujúcu vizuálny kontakt s exteriérom (ako to bolo bežné v mnohých iných kláštoroch), nie je možné určiť.

Súčasťou príbytkov na Zobore pravdepodobne boli aj viaceré niky na odkladanie predmetov alebo riadu. Podľa analógie z Majku môžeme predpokladať jednu v chodbe a druhú v hlavnej obytnej miestnosti. Druhá spomínaná mala v Majku tvar obdĺžnika so segmentovým záklenkom a bola situovaná medzi oknom príbytku a stenou oddeľujúcou miestnosť od chodby.

Najhonosnejšou miestnosťou v mníšskom príbytku bola kaplnka. Mala štvorcový pôdorys.  Murovaný oltár sa nachádzal na stene oproti vstupu a mal zrejme v niektorých celách veľkolepú podobu, analogickú ako má zachovaný oltár v kláštore v Majku. V príbytku č. 9 sa odkryl stupňovitý tehlový sokel oltára, ktorý pri stenách kaplnky vytváral profilované oblúky, vyhotovené z pritesaných tehál.

Hospodárska miestnosť vo väčších  príbytkoch (ako č. 9) mala rozmery približne 250 × 450 cm, v menších (ako č. 3) rozmery 170 × 370 cm. V príbytku č. 9 bola rozdelená na dve časti. V západnej časti sa nachádzal murovaný zahĺbený priestor so štvorcovým pôdorysom (cca 170 × 170 cm). Priestor mal pôvodne valenú klenbu, v zásype priestoru sa popri veľkom množstve hlavne rybacích kostí našiel aj unikátny súbor skla a keramiky, ktorý dobre reprezentuje sortiment riadu používaný kamaldulským mníchom tesne po polovici 18. storočia. Priestor slúžiaci ako pivnica opisuje v príbytku č. 4 aj Ľudmila Kraskovská, bol však situovaný na inom mieste ako v príbytku č. 9.

Podlahy príbytkov mali rôznu konštrukciu. V oboch nami preskúmaných príbytkoch mala chodba tehlovú podlahu. Zatiaľ čo v príbytku č. 9 boli tehly usporiadané v riadkoch vedľa seba, v príbytku č. 3, vytvárali klasovitý ornament. Tehlovú podlahu mala aj kaplnka a hlavná obytná miestnosť v domčeku č. 9, podlaha kaplnky v domčeku č. 3 bola zrejme maltová, ani tá sa však nezachovala. V hlavnej obytnej miestnosti tohto príbytku sa zachytili zvyšky po dvoch podlahách. Zo staršej doskovej podlahy sa našli zvyšky drevených hranolov vzdialených od seba približne 1 m nesúcich doskovú podlahu. Tá bola po istom čase nahradená maltovou podlahou. Maltovú podlahu mala aj pracovňa a hospodárska miestnosť domčeka, v čase výskumu však už boli úplne rozpadnuté a mali podobu nekompaktnej vrstvy malty. „Zničenú“ dlážku vo všetkých miestnostiach mníšskeho príbytku č. 6 konštatovala už Ľudmila Kraskovská. V príbytku č. 4 opisuje otvory po trámoch nesúcich podlahu v stene oddeľujúcej hospodársku miestnosť od kaplnky.

Vykurovanie mníšskeho príbytku zabezpečovala kachľová pec. Stále v hlavnej obytnej miestnosti, ale jej situovanie nebolo vždy rovnaké. Väčšinou bola pristavaná k severnej stene hlavnej obytnej miestnosti, ale v príbytku č. 3 sa nachádzala v severozápadnom rohu miestnosti, a jednou svojou stenou vyhrievala aj priestor pracovne. Soklová časť pece (100 × 120 cm) bola vymurovaná z tehál, vnútro sokla vytváral hlinený zásyp. Sokel bol omietnutý vrstvou hrubozrnnej omietky, z ktorej bola vyhotovená aj jednoduchá rímsa pri päte sokla a rímsy na korune sokla. Kúrenisko sokla vyhotovené z tehál bolo prepojené cez stenu chodbou, odkiaľ sa cez neho prikladalo palivo. V príbytku č. 3 sa nachádzala murovaná lavica pristavaná k východnej stene sokla. Jednoduché komorové kachlice pece mali obdĺžnikový tvar čelnej dosky. Tá bola rovná alebo mierne konkávna, povrch kachlice bol obliaty zelenou glazúrou. Okrem jednoduchých kachlíc sa našli aj fragmenty kachlíc s reliéfnou rastlinnou ornamentikou, vytvárajúcich zrejme rímsu pece.

Mníšske príbytky mali sedlovú strechu s dreveným krovom, osvetleným oválnymi, resp. okrúhlymi okienkami umiestnenými na štítoch strechy. Na štíte strechy mohol byť umiestnený kamenný erb fundátora eremitky alebo jej užívateľa. Fragment erbu s motívom viaccípej koruny a rastlinných rozvilín sa našiel v suti pri mníšskom príbytku č. 3. Strecha mníšskeho domu bola zrejme pokrytá keramickou krytinou (na olejomaľbe majú strechy domčekov podobne ako kostolné strechy červenú farbu), jej exempláre sa však pri výskume nenašli.

Pozdĺž steny so vstupom prebiehal kamenný chodník široký 135–145  cm, vyhotovený z rôzne veľkých kameňov miestnej proveniencie ukladaných plochou stranou nahor. Kamenné chodníky prebiehali aj pozdĺž jednotlivých línií skupín mníšskych príbytkov a v iných častiach areálu.

K mníšskemu príbytku priliehala aj záhradka vymedzená vysokou (približne 2 m) murovanou ohradou. Väčšina záhradiek mala rozlohu podobnú ako samotné príbytky, teda okolo 90 m2, väčšie boli len záhradky v južnej línii mníšskych príbytkov a záhradky dvojice domčekov na najvyššej terase kláštora.

Už po ukončení archeologického výskumu najlepšie zachovanej „eremitky“ vznikli úvahy o jej čiastočnej, dokonca úplnej rekonštrukcii. Tieto sa podarilo naplniť až po obnovení činnosti Zoborského skrášľovacie spolku (2013). Murivá eremitky č. 3 boli konzervované a čiastočne rekonštruované umeleckým remeselníkom Miroslavom Tichým. Následne sa otvorila otázka prestrešenia tohto príbytku, ktoré by zabránilo nežiadúcim vplyvom počasia na čerstvo zakonzervovaný a čiastočne rekonštruovaný príbytok. Po vyhotovení teoretickej rekonštrukcie vychádzajúcej z poznatkov výskumov, dochovaných vyobrazení Zoborského kláštora, ale aj z podoby príbytkov mníchov kláštora v Majku, vypracovala architektka Lýdia Chovancová (dnes Budayová) predpokladanú podobu príbytku v čase jeho vzniku. Navrhnuté riešenie malo zabezpečiť okrem ochrany ruiny aj možnosť zriadiť expozíciu približujúcu život kamaldulského mnícha. Vzhľadom na to, že nie je úplne známe, ako eremitka v čase vzniku vyzerala, Krajský pamiatkový úrad v Nitre rozhodol, že eremitka nemôže byť rekonštruovaná do podoby v čase vzniku, ale že sa iba naznačí jej pôvodný vzhľad. V roku 2017 bolo vizualizovaných a posúdených niekoľko variantov ochrany eremitky. Napokon Krajský pamiatkový úrad vybral variant s oceľovou skeletovou konštrukcia s opláštením z ťahokovu, ktorá rekonštruuje hmotu eremitky, naznačuje aj jej barokovú výzdobu – hladké pásy okolo okien a dverí. Ťahokov imituje jej hrubozrnnú omietku na fasádach a zároveň je transparentný. Červená farba kosoštvorcovej krytiny evokuje červenú pálenú škridlu, ktorá bola použitá na barokovom príbytku mnícha. Realizáciou tejto konštrukcie sa nielen zachránili zvyšky murív eremitky, ale sa aj interpretuje hmota jedného z príbytkov a tým približuje vzhľad niekdajšieho kláštora. Dielo realizoval zámočník Roman Áč. Ideálnu rekonštrukciu eremitky v rozšírenej realite si v súčasnosti môžete pozrieť aj pomocou mobilnej aplikácie KlastorZobor.

RNDr. Mgr. Marián Samuel
Ing. arch. Lýdia Budayová, PhD.
Ing. Ján Kratochvíl

      

Mulitzer, M. 2014: Monastion Coronense II. Die Architektur der Kamaldulenser–eremiten von Monte Corona in Europa. Salzburg.

Samuel, M. (v tlači): Architektúra mníšskych príbytkov kamaldulského kláštora sv. Jozefa v Nitre na Zobore. Zborník k 70. narodeninám Michala Slivku.

 

 

Text k obrázkom:

Obr. 1: Detail z obrazu hlavného oltára kláštorného kostola sv. Jozefa so zobrazením mníšskych príbytkov. Foto: M. Samuel.

Obr. 2: Akademická rekonštrukcia vzhľadu časti areálu mníšskych príbytkov v kamaldulskom kláštore sv. Jozefa v Nitre na Zobore. Autori: A. Arpáš, M. Samuel.

Obr. 3: Pôdorys a rez mníšskym príbytkom v kamaldulskom kláštore sv. Jána Nepomuckého v Majku. Digitalizácia: M. Samuel.

Obr. 4: Mníšky príbytok č. 3 po ukončení archeologického výskumu v roku 2008. Foto: M. Samuel.

Obr. 5: Konzervovanie a reštaurovanie murív mníšskeho príbytku č. 3. Foto: J. Kratochvíl

Obr. 6: Murivá mníšskeho príbytku po ukončení umeleckoremeselných prác. Foto: J. Kratochvíl

Obr. 7: Varianty ochrannej konštrukcie. Autor: Lýdia Budayová

Obr. 8: Mníšky príbytok č. 3 po ukončení konzervačných prác a zhotovení prestrešenia. Foto: L. Budayová

Obr. 9: Kaplnka mníšskeho príbytku, zariadený príbytok si môžete si pozrieť pomocou rozšírenej reality . Foto: J. Kratochvíl

Obr.10: Prehliadka mníšskeho príbytku pomocou rozšírenej reality. Foto: J. Kratochvíl

 

 

Sondy do pokladov zoborského kláštora - všetky ostatné témy