Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Radošinka

Nitra má krásnu a dá sa povedať, že v rámci Slovenska aj ústrednú polohu. Tento fakt sa však akosi neprejavil v železničnej doprave. Vlakové spojenie má síce od r. 1876, ale dostať sa z Nitry vlakom do najväčších miest Slovenska je problémom dodnes. Však to poznáte – do Šurian a Nových Zámkov priamo, inde cez Zbehy, Leopoldov, či Kozárovce. Ani do tej Radošiny sa nedalo ísť vlakom. Až do novembra r. 1909, keď bola otvorená trať spájajúca Zbehy a Radošinu. Dopravu tu zabezpečovala legendárna lokomotíva – radošinská kačica. Drobný rušník s veľkým komínom, na ktorom bol nasadený mohutný klobúk, s kotlom v tvare tehly a liliputánskymi vozňami. Cestovanie týmto vláčikom bolo plné romantických zážitkov, ktoré však obyčajne nekorešpondovali s cestovným poriadkom.
Keď ste sa na jeseň pri nastupovaní do „Radošinky“ pýtali konduktora (sprievodcu), kedy vlak príde do Radošiny, ten si vás so zdvihnutým obočím premeral a na pol úst vám oznámil: To prosím závisí od toho, ako sa vydarila cukrová repa vo Veľkých Ripňanoch. Skutočne empatický vláčik, rešpektujúci potreby všetkých okolo trate.
Legendárna banskoštiavnická „Anča“ sa dočkala mnohých vtipov – vraj pri cestovaní ste mohli vyskočiť z vlaku, natrhať poľné kvety svojej milej a znova naskočiť. Nuž zlé jazyky. Zato našu Radošinku takéto vtipné výmysly obchádzali. O nej sa rozprávali len skutočné príbehy. Niektoré sa udiali viackrát, pretože súviseli s bežným životom okolo trate. Napríklad od jari do jesene pred Behyncami vláčik spomalil, pred strážnicou zastal a čakal. Na čo? Na strážnikove husi, ktoré pravidelne dávali prednosť tráve medzi koľajnicami nerešpektujúc ani zamak cestovný poriadok. Ktovie, či si tou naolejovanou trávou nepripravovali gágor na jesenné nútené vykrmovanie. Pravdaže Radošinka ich potreby plne rešpektovala a nikdy sa nestalo, žeby ich nebodaj prešla. Treba však popravde priznať, že prvý raz sa jej to podarilo, ale len tento jediný raz, lebo keď gazda zbadal nebohú hus, rozbehol sa za vláčikom a priamo v našej lokomotívke ručne vysvetlil rušňovodičovi dôležitosť husacieho života. Odvtedy si Radošinka dávala velikánsky pozor a pre istotu pred strážnicou vždy spomalila a keď bolo treba, aj zastavila. Takéto správanie vláčika zaregistrovali nielen húsky, ale aj iné zvieratá, a tak sa medzi nimi vyvinul priam symbiotický vzťah. Keď sa na trati, zlákaná trávou, ocitla krava a svoju nenahraditeľnú pašu nechcela ani na dohováranie opustiť, sprievodcovia vystúpili a často aj za pomoci cestujúcich chytili kravu za chvost a hoci sa jej to neveľmi páčilo, stiahli ju z násypu.
V čase, v ktorom sa s naším príbehom pohybujeme, rušne boli na paru a para sa vyrábala v kotle, pod ktorým bolo treba neustále kúriť a aj vodu dopĺňať. Raz sa rušňovodičovi podarilo akosi sa prepočítať, alebo zabudol na príslušnej stanici doplniť vodu a tak mašinka odmietla ďalej pokračovať v ceste, a zastala uprostred polí. Spomínaná symbióza nebola len medzi vláčikom a zvieratami, ale platila aj v prípade cestujúcich. Nečakali na neistú pomoc z vonka, ale pochytali kde-akú nádobu a poďho do vzdialeného majera po vodu. Podobne sa cestujúci činili aj v prípade zafúkaných koľajníc. Chytili sa odpratávacieho náradia a odhádzali z koľajníc nafúkaný sneh. Radošinka vraj vtedy meškala šesť hodín, ale či sa to neprihodí aj ostro sledovaným medzinárodným rýchlikom?
Napriek tomu, čo som popísal o mieri medzi vláčikom a zvieratami, nemala to Radošinka jednoduché. Dokonca sa stala objektom súdneho konania. To bolo tak. Gazda L. z Veľkých Ripnian sa tešil z konského prírastku – ohnivého žrebčeka. Žriebä nebolo len ohnivé, ale až bláznivé a navyše zrejme ešte nebolo poučené o prímerí medzi zvieratami a pokojnou Radošinkou a tak sa stalo, že pri veľkoripnickej križovatke vrazilo do vlaku. Poškodilo pritom rušeň tak, že vláčik nemohol pokračovať v ceste. To však nebolo všetko. Prvorepublikový erár túto príhodu nenechal len tak. Utrpel predsa škodu na rušni. A čo keď sa aj ďalším zvieratám v Radošinskej doline zapáči takto knokautovať ich dopravný prostriedok, to už by sa vôbec nedalo cestovať zo Zbehov do Radošiny. Zažaloval teda majiteľa roztopašného zvieraťa o náhradu škody. Priznám sa, píšem ako som počul, neštudoval som v archíve Okresného súdu v Nitre, ale mal by tam byť spis, ktorý dosvedčuje, že erár spor prehral. Odôvodnenie: pred križovatkou cesty a železničnej trate je vŕšok, ktorý zakrýval približujúci sa mini-vláčik, na priecestí neboli rampy ani signalizačné zariadenie a tak žriebä ani netušilo, že má pred priecestím zastať. Pravidlu – zastaň, pozri sa vľavo, potom vpravo, ešte raz vľavo a až keď ti nič nehrozí, prejdi, ho mať kobyla zrejme ešte nestihla naučiť. Tak, či onak, Radošinka odvtedy chodila ešte opatrnejšie a nič nedbala na reči, že jej rýchlosť nebola väčšia než rýchlosť priemerného cyklistu.
Tu by náš príbeh mohol končiť. Predsa však dodávame, že jedného krásneho dňa Radošinka zmizla a miesto nej nastúpila v rámci pokroku moderná „motorka“, ktorá priniesla koniec romantickému cestovaniu. V roku 2003 však prišiel aj koniec osobnej dopravy na tejto trati.

Mgr. Anton Števko

 

radošinka_nitra

Foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre