Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Čermánsky trubadúr

Nitra má tri všeobecne známe vinárske lokality: úpätie Zobora, Stračí vrch (východná časť kopca Kalvárie) a Čermáň. (Nitrianski mešťania mali svoje vinice aj na krškanskej Bite, ale víno z tejto lokality sa v nitrianskych príbehoch nespomína). Víno z každej z nich bolo osobité, takže nečudo, že odborníci odporúčali požívať ich pri rôznych príležitostiach, alebo v rôznych denných hodinách. Obedovať treba so zoborským, zabávať sa tým zo Stračieho vrchu a takto potúžený sa potom liečiť čermánskym červeným. Navyše sa verilo, že čermánske okrem všeobecne uznávaných prospešných účinkoch vína, má aj svoje špecifické, priam liečivé. Takto sa aj predávalo. Dokonca ho bolo možné vidieť ešte aj v 30. rokoch 20. storočia v luxusných budapeštianskych obchodoch – na bielej vinetke stálo: Csermányi gyógybor (Čermánske liečivé víno). Verilo sa tiež, že liečivé účinky čermánčiny má na svedomí lítium, ktoré sa do pôdy dostalo prostredníctvom meteoritu, ktorý na Čermáň kedysi spadol. Na tomto kopci mal svoj vinohrad aj župný lekár a prírodovedec Dr. Jozef Nagy – Chrenóci (1818-1891) a ten vraj prítomnosť lítia v čermánskej zemine zistil. Neskoršie analýzy to však nepotvrdili .Tak, či onak, čermánski vinohradníci nedali na svoje červené dopustiť a ďalej šírili chýr o liečivých účinkoch vína, ktoré sa pozitívne prejavovali v činnosti žalúdka a cievneho systému. Jedným z nich bol aj profesor hudby Anton Stupka (1884 – 1960), všeobecne obľúbený a pohostinný organizátor hudobných podujatí v Nitre.
Raz takto organizoval vystúpenie bratislavskej spevohry s Verdiho operou Trubadúr. Nebol by to náš milý pán profesor, keby celú kompániu ešte pred predstavením nepozval na malé posedenie do svojho hajlochu a nepohostil vlastnoručne dorobenou čermánčinou. Operný súbor veselo popíjal, takže speváci čoskoro využili svoje schopnosti a odušu spievali aj bez kulís. Povznesenú atmosféru narúšal len známy tenorista, v opere predstavoval grófa di Lunu, ktorý uprostred všeobecného veselia smutne sedel, nepil, ba čermánčinu ani len neokoštoval. Hostiteľovi takáto bolestínska postava nielenže nezapadla do obrazu veselej opernej chásky, ale bolo mu tohto človeka aj ľúto. Nuž sa trochu povyzvedal a ktosi mu pošepol, že náš tenorista je už dlhší čas bez nálady a to preto, že trpí zápchou. Táto porucha látkovej výmeny sa takto prejavuje na psychike operného grófa di Lunu.
Pán Stupka nelenil, vzal milého tenoristu okolo pliec a dôverne mu poradil, že vína sa nemá strániť, naopak, na túto chorobu je čermánčina akurátna. Tenorista síce slovami: „Že by toto bezmenné víno? Keď mi nepomáhajú ani najlepšie medikamenty a známi lekári?“ zapochyboval o liečivej sile vína z Čermáňa, ale napokon ho okúsil. Keďže mu zachutilo, nezostalo len pri jednom, či dvoch pohárikoch, ale ich užil trochu viac. Členovia súboru naradostení, že ich kolega sa konečne uvoľnil, nijako za ním nezaostávali, takže skoro zmeškali začiatok predstavenia.
V divadle ich čakalo umenia chtivé obecenstvo a tak sa s chuťou a vervou adekvátnou bohatosti hostiny pustili do predstavenia, čo preplnená sála s uznaním kvitovala. Tenorista súkal jednu áriu za druhou, v tretej však akurát v tých vyšších polohách akoby v ňom niečo prasklo. Sotva áriu dokončil, už aj zmizol za kulisami. Vrátil sa však práve včas, na tvári mu pohrával blažený úsmev a bravúrne zaspieval svoj ďalší part. Lenže hneď po ňom znovu zmizol z javiska a to sa opakovalo po celé predstavenie. Len čo gróf Luna dospieval svoj part už aj z javiska pelášil a ani inšpicient ho nemohol dobehnúť. Nedostal ani odpoveď na otázku, čo sa to prepánajána robí, len z tej diskrétnej miestnôstky sa ozývalo radostné trilkovanie. Obecenstvo i dirigent s celým súborom iba nechápavo hľadeli na toto čudesné správanie sa grófa di Lunu. Aj odborníci, sediaci v prvom rade s partitúrami v rukách, s úžasom sledovali inovatívne naštudovanie nitrianskeho Trubadúra a tu neveriaco, tam uznanlivo potriasali hlavami a pošepky si vymieňali názory. Iba pán profesor sa usmieval popod fúzy: pravá, nefalšovaná čermánčina ako vždy zabrala.

Mgr. Anton Števko

 

ermánsky_trubadúr_nitra

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre