Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Islandské doláre

Áno, pravdaže, islandské doláre neexistovali a neexistujú. Ten názov mi snáď odobríte po prečítaní tejto nitrianskej príhody, mimochodom skutočnej.
Možno ešte aj dnešní štyridsiatnici si budú pamätať na nelegálnych pouličných „zmenárnikov“ tvrdých valút – vekslákov. Keby nie, treba si pozrieť filmy z českej produkcie Bony a klid, Vekslák alebo prečítať román Petra Pišťaneka Rivers of Babylon. Skôr, než tak urobíte, strpte krátku charakteristiku tejto postavy, vyprodukovanej socialistickou ekonomikou.
Slovo vekslák pochádza z nemeckého der Wechsel, výmena, zmena a vzniklo z otázky, ktorou sa veksláci obracali na nemeckých turistov: Wechseln? Boli to naši ľudia, ktorí sa napriek hroziacim postihom za takéto obchodovanie obracali na cudzokrajných turistov, ale i našich ľudí, ktorí od nich kupovali valuty, alebo bony – poukážky na nákup v Tuzexoch - v špecializovaných obchodoch so zahraničným tovarom. Vzhľadom na vtedajšiu štátnu menovú politiku si každý z účastníkov prišiel na svoje, pravda okrem štátu. Zahraniční turisti sa občas stali objektami podvodov, občas však podvodníkmi boli oni.
Na Štefánikovej triede v Nitre stojí hotel Zobor, presne na tom mieste, kde do 26. marca 1945 stál hotel Schiller. Vtedy to bol najluxusnejší hotel v Nitre, taký malý nitriansky Carlton. Podobnú charakteristiku možno uplatniť aj na jeho nástupcu, spomínaný hotel Zobor (aj keď dnes už na to nevyzerá). Pred týmto hotelom raz zastal luxusný západný autiak, vraj Chrysler to bol. Nebolo to až také čudo, pred Zoborom sa západné značky objavovali častejšie. Z auta vystúpili dvaja elegantne oblečení páni, na prvý pohľad zámožní turisti alebo biznismeni. Potvrdzovali to aj svojou objednávkou v kaviarni: ku káve samozrejme koňak, ale nie hocijaký, Curvoisier si páni želali.
Cudzinci vzbudili pozornosť hneď po príchode, tá sa ešte zvýšila vďaka ich bezprostrednosti. Hoci slovensky ťažko lámali, hneď sa dali do reči s hosťami v susednom boxe. Vraj už na Slovensku boli, zapáčila sa im krajina i ľudia a tak sa vrátili, aby si všetko prezreli dôkladnejšie. Prvoradý záujem majú o Vysoké Tatry, v Nitre sa na skok zastavili cestou z Viedne. Slovo dalo slovo a elegantní páni pozvali susedov k svojmu stolu a pohostili ich francúzskym koňakom.
Všetko sa im u nás páči a veria, že ani Tatry ich nesklamú. Len jedna vec vraj kalí ich radosť z turistickej cesty. Nedostali dosť československých korún a nechcú ich získať od vekslákov. Samozrejme majú pri sebe dosť tvrdej západnej meny, nevedia o niekom, kto by ich bol ochotný vymeniť za koruny? Jeden z tých pozvaných Nitranov si hneď spomenul na kamaráta montéra ústredného kúrenia zo susednej dediny, ktorý sa ho pred chvíľou pýtal na tuzexové bony. Treba mu ich viac, nechce kúpiť texasky (tak sa vtedy nazývali americké kovbojské montérky, teraz džínsy) ale auto – Simcu.
Montér ešte sedel v kaviarni a tak o chvíľu sa už s cudzincami zoznámil, samozrejme pri koňaku. Cudzí páni boli pri pohostení štedrí, ale ani náš človek sa nedal zahanbiť a pozval ich k sebe domov na zoborské víno. Víno im chutilo, svojou lámanou slovenčinou chvíľu tárali dve-na tri, ale zaraz prešli na finančné záležitosti a ponúkli nášmu človeku svoju tvrdú valutu – švédske koruny. Tomu srdce poskočilo od radosti, už videl ako nová tuzexová Simca stojí na dvore a vyrovná sa tak susedom, ktorí sa k tuzexovým autám dostali vďaka jahodám a snežienkam.
- A koľkože ich máte? Vyzvedal sa náš človek.
- 2.200 korún. Je to dobrá valuta, skoro ako americký dolár. Americký dolár tu u nás stojí 30 Kčs, my vám jednu švédsku korunu dáme za 10 Kčs. Tratíme na tom, ale ako hovorím, nechceme mať nič so štátnymi bankami ani s vekslákmi – presviedčal cudzinec s chýbajúcim prstom na ľavej ruke.
Poľahky vypočítali, že montér má za švédske koruny vyplatiť 22.000 Kčs. Trochu predsa len váhal, je to veľa peňazí, riadne sa natrápil, kým ich na fuškách zarobil, ale ako sa dostane k potrebným tuzexovým bonom?
Páni videli jeho váhanie a predstavili mu návrh na realizáciou ich obchodu tak, aby nemusel mať obavy z ich poctivosti.
- Spravíme to takto: peniaze si vymeníme pekne z rúčky do rúčky a keďže vy švédske koruny asi nepoznáte, zavezieme vás k vašej Štátnej banke československej, kde si ich môžete u bankového úradníka preveriť.
Nášmu montérovi sa návrh pozdával, zdá sa, že sú to skutočne čestní ľudia. Vymenili si balíčky peňazí, sadli si spolu do Chryslera a o chvíľu boli pred bankou. Cudzinci zostali v aute, vraj aby zbytočne nevzbudzovali v banke pozornosť, človek nikdy nevie kde ŠTB číha.
V banke (vtedy bola široko – ďaleko jediná, nie ako dnes, na každom rohu dve) bolo plno ľudí a tak trvalo hodnú chvíľu, kým sa montér dostal na rad.
- Mám tu pár švédskych korún, vraj majú cenu skoro ako americké doláre.
Úradník vzal do ruky bankovku a udivene pozrel na tohto klienta.
- Aké švédske koruny, aké doláre? Keby boli dolármi, tak nanajvýš islandskými. Takže nie sú to doláre, sú to koruny, ale islandské, nie švédske. Pravdaže, v našich končinách to bežní ľudia nevedia rozoznať, škandinávske jazyky sú si podobné.
Nášho montéra už prechádzala radosť z budúcej Simky a nervózne sa spytoval na hodnotu korún.
- Švédska koruna je hlboko pod americkým dolárom, ale toto sú islandské koruny a tie majú podobnú hodnotu ako naše.
Nešťastný montér schmatol bankovku a vyrútil sa von - cudzinci pravdaže už nesedeli v aute, stratili sa oni aj auto, aj tých 22.000 poctivých československých korún.

Mgr. Anton Števko

 

hotel_zobor_nitra

Hotel Zobor, 1965, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre