Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Zemianska česť, alebo posledný súboj pod Zoborom

Duely, ozbrojené súboje vychádzali z presvedčenia, že urazenú česť možno napraviť takýmto spôsobom. O pravde akoby rozhodovala vyššia moc, ako pri božích súdoch. Súboje sa síce zakazovali, pretože postupom času sa stali populárnymi nielen medzi šľachticmi ale od 17. storočia aj medzi dôstojníkmi, mešťanmi i úradníkmi, ale ďalej sa konali. Od druhej polovice 18. storočia sa šermiarske súboje obohatili aj o pištoľové. K veľkému oživeniu takéhoto vynucovania satisfakcie (veľakrát len domnelej urážky) došlo v období napoleonských vojen a rozšírilo sa aj do krajín, kde boli dovtedy neznáme. V Uhorsku sa praktizovali medzi dôstojníkmi najmä od 70-tych rokov 19. storočia. Dôstojnícka etika vyžadovala výzvu na súboj prijať. Existovali aj prísne pravidlá súbojov: od urážok, ktoré bolo treba odčiniť, cez pravidlá výziev na súboj, ich prijatie, až po priebeh samotného súboja. Náš príbeh by časovo patril niekde na koniec 19., prípadne začiatok 20. storočia, ale vraj sa udial už za I. ČSR.
Na rohu Župnej a Kupeckej ulice, tam kde kedysi bola predajňa automobilov – dnes Nábytok u Brucknera, stával choromyseľný žobrák. Nitrania ho volali Šlojmom. V rukách vždy držal hlavičku palice (totiž tá palica nebola celá, Šlojmo vlastnil len hlavičku a kúsok palice) a druhú ruku natŕčal okoloidúcim a tichým hláskom skôr šeptal ako hovoril: Daj mi šesták, daj mi šesták ... Nitrania ho všetci dobre poznali, stal sa priam neodmysliteľnou postavou nitrianskej ulice.
Raz sa do Nitry nasťahoval nižší schudobnený šľachtic – zeman, aj v Nitre ich volali sedmoslivkármi, bez majetku a peňazí, zato plný panských manierov a nadutosti. Keď prvýkrát prešiel cez Kupeckú na Župnú ulicu v ceste mu stál náš Šlojmo a s vystrčenou rukou zašemotil: Daj mi šesták, daj mi šesták. Šľachtic (ako vieme, nová republika šľachtické práva a tituly zrušila) zastal a neveriacky sa zadíval na žobráka.
- Pane, ja vás vôbec nepoznám. Neboli sme si ani predstavení, akým právom mi teda tykáte?
Šlojmo však pravdaže na takúto výčitku vôbec nereagoval a len si ďalej hundral to svoje: Daj mi šesták, daj mi šesták.
Takáto neúcta však sedmoslivkára náramne rozčertila. Neslýchaná urážka džentríka.
- Žiadam satisfakciu – so všetkou dôstojnosťou starého šľachtického rodu pôvodne jobagíniov (dnes by sme to asi považovali za teatrálne) hodil na zem pred Šlojma rukavicu – symbol výzvy na súboj.
Šlojmo rukavicu zodvihol a na zdesenie sedmoslivkára si ju natiahol na ruku.
- Dvojnásobná urážka – soptil sedmoslivkár – hneď a zaraz vám pošlem sekundantov. Takáto urážka neznáša odklad. Skutočne, ešte v ten deň sa pri Šlojmovi zastavili dvaja vyobliekaní páni v bielych rukavičkách a navrhovali podmienky súboja. Súboj sa musí odohrať hneď zajtra ráno na lúke pred bývalým Kamaldulským kláštorom, voľba zbraní na mieste. Šlojmo, ako bol zvyknutý, len bez slova prikyvoval. Sekundanti spokojní so svojou misiou odišli pripravovať súboj.
Na druhý deň ráno bolo pred Kamaldulským kláštorom rušno. Stáli tam sekundanti s dvomi šabľami a dvomi súbojovými pištoľami, opodiaľ sa nervózne prechádzal sedmoslivkár a našlo sa aj pár zvedavcov. Len druhý duelant, ten neslýchaný urážateľ stále nechodil. Po uplynutí pol hodiny v zmysle súbojovej etikety spísali zápisnicu, v ktorej stálo, že Šlojmo „neni gentleman“. Takto bola zachránená zemianska česť v poslednom súboji v Nitre.

Mgr. Anton Števko

 

zemianska_česť

foto: archív Ponitrianskeho múzea