Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Odvodový záchranca

Blížil sa koniec Veľkej vojny , ktorú my voláme I. svetová vojna. Blízky koniec však neznamenal koniec odvodov nových brancov, práve naopak. Vojnová mašinéria do svojich mlynov potrebovala stále novú potravu a tak aj v Nitre sa konali doplňovacie odvody. Bývali v tzv. Engelovom dome uprostred mesta. Na tieto účely slúžil aj v povojnovej I. ČSR. Dnes už po ňom niet ani stopy, rovnako aj po celom bloku domov po oboch stranách vtedajšej Telegdyho ulici– na obrázku je Engelov dom na pravej strane - padol za obeť asanácii pri príprave miesta pre novú budovu divadla.
Dorastajúcim mládencom sa samozrejme nechcelo prelievať krv za hynúcu monarchiu a tak sa snažili vyvliecť z vojenskej povinnosti. Hľadali protekcie, lekárske svedectvá, „vyreklamovanie“ – potvrdenie o nenahraditeľnosti v národnom hospodárstve. Mládencom zhromaždeným na dvore ošarpanej budovy bolo všelijako. Najradšej by boli zutekali, ale to nebolo riešenie v ich situácii. Ani protekcie, či lekárske svedectvá neboli istotou vyhnutia sa obrane vlasti. Tak len nervózne pofajčievali a pokukovali po sebe a odvedených i neodvedených kamarátoch. Naraz sa medzi nich zamiešal kučeravý mládenec a pošuškával, že on veru každému z nich môže pomôcť. Pozná vraj jedného vysoko postaveného pána, ktorý za 100 korún vie urobiť protekciu, lebo je dôverným priateľom predsedu odvodovej komisie. Vzápätí sa ku skupinke mládencov priblížil elegantne oblečený muž s fúzikmi a viditeľne pestovanou tvárou.
Tak čo – opýtal sa žoviálne – za koho sa mám prihovoriť?
Chlapci však mlčali a nedôverčivo na neho pozerali. Nemáte sa čoho báť – pokračoval elegán – keď moje slovo nezaváži, lebo ani mne sa všetko nemusí podariť, každému, komu moja pomoc nepriniesla oslobodenie, oných 100 korún vrátim. Budem vás čakať tu na rohu v kaviarni Braun.
Takáto reč už zabrala a väčšina, tí čo na to mali, mu peniaze podávali. Elegán si starostlivo zaznamenal ich mená a znovu zdôraznil, že ich čaká v kaviarni Braun.
Veru aj čakal. Poriadne odľahlo aj neveriacim Tomášom, ktorí síce peniaze dali, ale v duchu neverili, že sa s ich prijímateľom ešte stretnú. Dodržal aj druhý sľub, všetkým odvedeným vrátil ich stovky. Tak bol každý spokojný. Neodvedení si mysleli, že za tých 100 korún to stálo a odvedení dostali svoje naspäť, takže neškodovali. Takto „pomáhali“ brancom obaja – ten kučeravý mládenec a elegantný pán – až do úplného konca Veľkej vojny. Ba pokračovali v tejto dobročinnosti aj za I. ČSR, kým sa náhodou neprišlo na to, že tento „záchranca“ je obyčajný podvodník. V odvodovej komisii nikoho nepoznal, všetko postavil na náhodu. Keď niekoho neodviedli, získal stovku bez toho aby krížom slamky preložil, a keď odviedli, mal smolu, ale peniaze vrátil. Táto jeho „solídnosť“ jemu a kučeravému spoločníkovi zabezpečila dlhoročnú beztrestnosť.
Vyšetrovacie orgány síce celý systém odhalili, nezistili však identitu osôb. Len predpokladali, že museli byť z Pároviec, lebo len tam sa takéto originálne nápady rodili.

Mgr. Anton Števko

odvodový_záchranca_nitra

foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre