Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Ladický rebrík

Ladice sú obcou, ktorej chotár patril naraz do Nitrianskej i Tekovskej stolice. Hraničnou čiarou bol potok Drevenica. Táto situácia sa občas zmenila a celý chotár patril raz do jednej, potom do druhej stolice. Ako majetok však patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu. Obyvatelia obce boli poľnohospodármi, drevorubačmi a obec bola známa aj svojím vinárstvom. Ležala trochu bokom od hlavnej cesty Nitra – Zlaté Moravce a s touto cestou ju vraj spájala úzka cestička, vlastne skôr kľukatý lesný chodník, ktorý sa dôsledne vyhýbal stromom v lese grófa Forgáča. Ladičania boli zdatní drevorubači, ibaže v cudzom lese im to bolo málo platné. Darmo sa pokúšali dohodnúť s grófom, ten o ceste cez svoj les plný zveri, nechcel ani počuť. Ešte tak to, aby mu plašili zver svojím krikom, plieskaním biča a hrkotaním sedliackych vozov. Svoje daniely, jelene a muflóny nevystaví takému hluku.
Raz sa však po dobrej poľovačke dostal ladický richtár do reči s gýmešským grófom, a ten v dobrej nálade bol ochotný ho počúvať.
- Nepotrebujeme my cestu väčšiu ako ten rebrík, čo ho cez ňu prenesieme – vysvetľoval náš richtár – akurát tak na jeden rebrík.
Rebrík? Jeden rebrík? – zamyslel sa gróf a proboval si ho predstaviť. Aký široký môže byť ten ich rebrík? Lakeť, dva? To by nemuselo tak veľmi do lesa zasiahnuť, oni ten chodník asi chcú len vyrovnať.
- Len jeden rebrík veľkomožný pane – opakoval náš richtár a s napätím pozoroval sústredený výraz grófskej tváre.
- Nech to parom berie – buchol na stôl rozjarený gróf – majte si tú cestu. Ale nech nie je širšia ako ten váš rebrík.
Ladický richtár si spokojne pomädlil ruky a so všetkou podlízavou poníženosťou akej len bol schopný sa uisťoval:
- A nerozmyslí si to veľkomožný pán do zajtra? Naozaj to bude aj zajtra platiť?
- Slovo šľachtica by nemalo platiť? Šľachtic svoje slovo vždy dodrží – zvýšil tón gróf Forgáč.
- Ja nič, ja len aby som to v dedine mohol spokojne povedať – cúval richtár.
Hneď ako pán richtár prišiel domov, zvolal obecné predstavenstvo a porozprával o svojom úspechu u grófa a že cez gýmešský les môžu prerúbať cestu o šírke, ktorou sa dá preniesť rebrík. Jeho nadšenie však schladil najstarší boženík:
- No, dajsamisvete, to už len je dohoda. Takú „cestu“ máme aj teraz.
- Richtár sa prefíkane usmial a hovorí: Dohoda je to dobrá, aj keď sme s veľkomožným pánom zabudli dohodnúť ako ten rebrík ponesieme, či po dĺžke, alebo po šírke.
Členom obecnej rady svitlo, nemeškali a hneď najali miestnych drevorubačov. Tí sa pustili do roboty a podľa pokynov richtára vysekali takú cestu, ako dlhý bol ladický rebrík.
Gýmešského grófa div neporazilo, keď uvidel tú cestu v dĺžke rebríka. Predvolal si ladického richtára a zhurta sa pustil do neho, ako vraj dodržal ich dohodu. Richtár sa nedal a pripomenul mu, že o spôsobe nesenia rebríka reč nebola. Pán gróf to musel uznať a prehltol horkú pilulku richtárovho fígľa. Napokon, šľachtic vždy dodrží svoje slovo.

Mgr. Anton Števko

 

zrúcanina_hradu_gýmeš

Model zrúcaniny hradu Gýmeš, foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre