Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Nie je Nagy ako Nagy

Rodín s priezviskom Nagy je v Nitre neúrekom. Bolo tomu tak aj v 19. storočí, keď sa 25. júla 1818 v rodine nitrianskeho sudcu a richtára Antala Nagya narodil syn Jozef. Od mlada vynikal usilovnosťou a tak nečudo, že bol schopný ziskom doktorátu skončiť lekárske štúdium. Stalo sa to v roku 1840. Ako dvadsaťdva ročný sa v rodnej Nitre ujal lekárskej praxe. Stal sa župným a čoskoro aj hlavným župným lekárom. Okrem svojho náročného povolania sa zaujímal o filozofiu, zemepis a prírodovedné disciplíny, najmä o ornitológiu a aj v týchto odboroch dosiahol medzinárodné uznanie.
Ako lekár bol známy svojim ľudským prístupom, ochotou pomôcť každému chorému, pričom od najchudobnejších pacientov nikdy nevzal žiadny honorár. Aj vo funkcii hlavného župného lekára sa vedel postarať o tých, čo pomoc potrebovali - pre chudobných nitrianskej župy sa mu podarilo vybojovať podporu. Jeho príslovečná ochota prevziať liečbu aj smrteľne chorých, pri ktorých sa ostatní lekári vzdávali nádeje na uzdravenie a ktorí nechceli aby sa smrť pacienta dávala do súvisu s ich liečením, mu vyniesla u zlomyseľníkov pomenovanie „smrťka“. Vždy sa snažil pacientovi pomôcť zmysle svojho presvedčenia, že aj v zdanlivo beznádejných prípadoch sa treba pokúsiť o všetko možné na záchranu človeka. Jeho liečenie aj beznádejne chorých sa akosi prirodzene spájalo s ich smrťou aj u dobromyseľných ľudí a tak na prípadnú otázku susedov o zdravotnom stave chorého, príbuzný odpovedal: Má sa zle, veľmi zle, čoskoro umrie... už bol pri ňom aj doktor Nagy.
Náš druhý „nagyovský“ príbeh je z iného súdka. Stalo sa to už v časoch, keď na súdnych pojednávaniach pôsobili tzv. sudcovia z ľudu. K pojednávaniu prípadu istého Nagya bol ako sudca z ľudu určený človek rovnakého priezviska - Nagy. Určená hodina sa blížila a sudcu z ľudu nikde. Sudca nervózne pokukoval po hodinkách a celkom mu odľahlo keď sa dvere súdnej miestnosti otvorili a dnu vstúpil s pozdravom občan, ktorý sa predstavil ako Nagy.
- Rýchlo si ber talár a sadni si sem vedľa mňa. Ale rýchlo, už meškáme.
Náš Nagy sa síce chvíľu ošíval, ale na súrenie sudcu si naveľa navliekol talár a zasadol ako tretí člen senátu.
V sieni teda vyvolali prvú vec a súdna zapisovateľka zakričala na chodbu. Pán Nagy...
Lenže na chodbe nebolo nikoho. Sudca sa rozčuľoval, že hneď prvú dnešnú vec musí odročiť a sľuboval Nagyovi mastnú pokutu. Náš Nagy v talári sa nervózne hniezdil v kresle sudcu a nakoniec vykoktal, že to všetko je omyl, že on bol predvolaný ako obžalovaný...
Sudca nevedel, či sa má smiať, alebo jedovať. Medzičasom sa v sále objavil aj pravý sudca a tak už nič nestálo v ceste regulárnemu priebehu pojednávania. Zlé jazyky tvrdia, že na tých 8. mesiacoch, ktoré dostal nepravý sudca, sa svojou mierou podieľalo aj neskoré priznanie identity pána Nagya.

Mgr. Anton Števko

 

súd_nitra

Budova súdu, 1905 , foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre