Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Nitrania v Hofburgu

Odkedy padla „železná opona“ a Slovensko sa stalo súčasťou Európy nielen geograficky, mohli sme občas v médiách zaregistrovať správu o slovenských kmínoch prichytených napr. v Rakúsku. Nuž aj to je daň za otvorenie hraníc a globalizáciu. Koniec-koncov, nie je to až tak dávno, čo stredoeurópsky priestor bol obyvateľom Rakúsko-Uhorska voľne prístupný. Že by niektorým skupinkám našich občanov táto skutočnosť zostala v kolektívnej pamäti? Alebo úspešná lúpež za bieleho dňa ešte z 19. storočia?
Iste všetci vieme, že uprostred Viedne na 240.000 m2 sa nachádza pýcha habsburgskej monarchie i dnešného Rakúsko – Hofburg – sídlo habsburgských panovníkov a dodnes symbol vládnej moci. Dnes sa po tomto komplexe môžeme ako turisti poprechádzať, ale v čase nášho príbehu obyčajní ľudia o tom mohli len snívať, pričom pravda ani len netušili, čo všetko by v 2.600 miestnostiach mohli vidieť. Tieto väčšinou prepychovo zariadené miestnosti vraj nedali spávať nitrianskemu podsvetiu, aby sme boli konkrétnejší, podsvetiu z Pároviec.
Príbeh sa odohral v 50.tych rokoch 19. storočia a „apači“ z Pároviec si ho ústne podávali ešte aj za I. republiky – spolovice s hrdosťou na činy otcov, spolovice pre poučenie, aby sa nasledovníci vyvarovali chýb, ktorých sa otcovia dopustili.
Krádež sa stala za bieleho dňa a zmizli nielen šperky, drobné predmety, ale aj vzácne látky, gobelíny a maľby. Ako sa to mohlo stať? Zlodeji si zadovážili uniformy zámockej stráže, obliekli sa do nich a v čase výmeny nastúpili „do služby“. Falošná stráž sa potom postarala o naloženie vzácnych vecí na vozy a ich odvezenie z Hofburgu. Krádež sa zistila až potom, ako do služby nastúpila ďalšia, už originálna stráž. Polícia všetko vypátrala, teda ako ku krádeži došlo, ale nezistila kto to spáchal a kde sú ukradnuté veci.
Viedenský policajný prefekt upokojoval panovníka, že k veciam i k zlodejom sa dostanú, len čo ich začnú predávať. Nič také sa však nedialo, nikde sa neobjavil ani kúsok, ani najmenší šperk. Noviny celé mesiace rozpitvávali geniálne prevedenie krádeže a špekulovali o možných páchateľoch, ale polícia nemala v rukách nič konkrétne.
Hofburg by o tieto svoje vzácnosti snáď nadobro prišiel, keby cisár pán František Jozef nebol dostal dobrý nápad. Keď nevyšiel plán prefekta, možno vyjde plán cisára.
Cisársky dvor vypísal veľkú odmenu a zaručil beztrestnosť pre tých, čo ukradnuté veci prinesú späť. A naozaj, plán cisára pána vyšiel. Po čase sa našli ľudia, ktorí veriac vo svoju beztrestnosť sa vydávali za páchateľov krádeže a priniesli nepoškodené hofburgské vzácnosti. Nič z nich nechýbalo, „páchatelia“ zinkasovali odmenu a stratili sa. Cisár ešte osobitne zakázal pátrať po ich identite, bol rád, že stáročia zhromažďované rodinné cennosti sú opäť na svojom mieste.
Hoci polícia nič nezistila a už ani nesmela, vo Viedni kolovala mienka, že tí, čo priniesli veci naspäť neboli praví páchatelia, že to boli obyčajní „strohmani“, teda ľudia, čo za drobnú odmenu páchateľov pri inkasovaní peňazí zastúpili. Prevládala tiež mienka, že páchateľov netreba hľadať vo Viedni, lež niekde mimo nej. Lenže kde inde?
V polovici 19. storočia nik vo Viedni nemyslel na akési Párovce kdesi v Nitre. Isté však je, že tip na krádež dal jeden nitriansky krajčír, ktorý už dlhé roky býval vo Viedni a mal vedomosť o tom, čo sa v tom rozsiahlom Hofburgu nachádza. Všetko ostatné už mali na starosti naši Párovčania. Dlho pozorovali postupy výmeny stráží, získavali potrebné kontakty, aby sa dostali k uniforme i potrebným heslám. Za peniaze sa dá všetko. Podľa jednej uniformy v Párovciach ušili dvadsať ďalších navlas rovnakých, do ktorých sa oblieklo dvadsať Párovčanov vydrezúrovaných v obradnej výmene stráží a bez problémov nahradili tamojšiu „Burgwache“.
V Burgu sa preukázali príkazom na prevezenie vecí do Schönbrunnu a tak bez prekážok cennosti naložili na vozy a odišli. Pravda nie do Schönbrunnu, ale rôznymi krivolakými cestičkami do Nitry.
Passer (priekupník, ten ktorý kryje skutočných predajcov), ktorý mal veci odkúpiť a potom pomaly rozpredávať však od obchodu odskočil. Krádež vyvolala taký veľký rozruch, že sa neodvážil uskutočniť svoj plán s predajom ukradnutých cenností v zahraničí. Šperky a iné vzácnosti boli ukryté na Párovciach, ale čo s nimi? Naším haverom už boli len na obtiaž, žiadny z passerov nebol ochotný riskovať ich predaj kdekoľvek na svete. Ešte šťastie, že im na pomoc prišil sám cisár-pán s odmenou za
vrátenie ukradnutých vecí. Že o tejto lúpeži Párovčanov neexistujú žiadne dokumenty? Nuž o Párovčanoch ako páchateľoch nie, len o samotnej krádeži. Ale rozprával o nej „starý“ párovského podsvetia, ktorému to rozprával jeho predchodca. Verte, neverte.

Mgr. Anton Števko

 

 

ponitrianskemuzeum

G. S. - vraj „starý“ párovského podsvetia za I. ČSR,
foto: archív Ponitrianskeho múzea v Nitre