Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

„Maurova legenda“ o živote sv. Andreja - Svorada a Benedikta

Prvý hodnoverný doklad o opátstve sv. Hypolita na Zobore pochádza z najstaršej uhorskej legendy „Život svätých pustovníkov Svorada vyznavača a Benedikta mučeníka spísaný blahoslaveným Maurom biskupom päťkostolským“ (Vita snactorum heremitarum Zoerardi confessoris et Benedikti martiris a beato Mauro episcopo Quinnecclesiastensi descripta).

Biskup Maurus (to je zrejme jeho rehoľné meno), mal určite k Nitriansku blízky vzťah, hoci staršie úvahy o jeho slovanskom pôvode nemožno ničím podložiť. O živote sv. Svorada-Ondreja sa Maurus dozvedel v kláštore sv. Martina v Pannonhalme (Panónskej hore), kde bol v rokoch 1031–1036 opátom. Príbeh pustovníka Svorada mu vyrozprával Svoradov žiak Benedikt, ktorý kláštor na Panónskej hore navštevoval. Maurus však legendu zaznamenal až na sklonku svojho života, niekedy medzi rokmi 1064–1070. V tom čase bol už vyše tridsať rokov biskupom v Päťkostolí (dnešný Pécs). Kult Svorada a Benedikta sa stal rýchlo známym a jeho význam dobre dokladá aj rozšírenie patrocínia nitrianskej baziliky sv. Emeráma na baziliku sanctorum Emmerami, Andree et Benedicti na začiatku 12. storočia. Kult týchto svätcov prenikol aj do oveľa širších oblastí ako bola oblasť ich pôsobenia. V Chorvátsku je doložený v 12. storočí, podobne v druhej polovici tohto storočia je známe ich uctievanie v Poľsku, na začiatku 13. storočia ho možno doložiť na Morave a pod.

Vráťme sa ale k samotnej legende. Tá opisuje život Svorada, muža pochádzajúceho zo sedliackeho rodu „ako ruža z tŕnia“,  ktorý prišiel z krajiny poľskej (de terra Poloniensium) do kláštora zvaného Zobor (Monasterium Zobor nominatum). Tu od opáta Filipa „prijmúc rúcho a meno Ondrej“ rozhodol sa viesť pustovnícky život. Legenda ďalej opisuje život pustovníka spojený s modlitbou a fyzickou prácou v lese, odpočinok, „ktorý skôr možno nazvať trýznením a trápením“, ako aj štyridsaťdňový pôst, inšpirovaný palestínskym mníchom Zosimom, o ktorom sa tradovalo, že jeho pôst pozostával zo štyridsiatichpiatich datlí. Zoborský opát Filip tak pridelil Ondrejovi štyridsať orechov a ten „na tomto jedle žijúc, s radosťou očakával deň svätého vzkriesenia“. Opát Filip sa spomína aj pri opise posledných dní života Svorada-Ondreja. Keď Filip prišiel už k mŕtvemu telu pustovníka, aby ho umyl, našiel na jeho tele opásanú kovovú reťaz zarastenú už do jeho tela. Polovicu tejto reťaze si Maurus vypýtal od opáta Filipa, ktorý mu príbeh Svorada-Ondreja vyrozprával. Maurus reťaz opatroval až do čias, keď ju odovzdal „najkresťanskejšiemu vojvodovi Gejzovi“, keďže ten ju „túžobne“ od Maura žiadal. Toto sa udialo v apríli 1064, keď kráľ Šalamún a knieža Gejza oslávili v Päťkostolí spolu Veľkonočné sviatky. Vojvoda Gejza sídlil v Nitre v rokoch 10641074 a neskôr sa stal uhorským kráľom (1074–1077). Gejzov mimoriadny záujem o relikviu a úcta k Ondrejovi sa zrejme stali pre biskupa Maura hlavným podnetom pre napísanie legendy po vyše tridsiatich rokoch od jej prvého vypočutia v Panonhalme.

Svoradov žiak Benedikt žil po smrti svojho učiteľa podľa vzoru duchovného otca. Po troch rokoch ho prepadli lupiči, zabili ho a jeho telo hodili do Váhu. Podľa legendy sa Benediktove neporušené telo našlo až po roku na mieste, kde ľudia videli orlicu pozorujúcu rieku. Benedikta pochovali v Nitre, v chráme sv. Emerama, do hrobu svojho učiteľa blahoslaveného Svorada-Ondreja.  Nevieme presne, kedy boli Svorad-Ondrej a Benedikt kanonizovaní, uvažuje sa, že sa tak stalo pred rokom 1083. Podkladom pre beatifikačný proces bolo práve zaznamenanie osudov oboch svätých do písomnej podoby biskupom Maurom.

Legendu uzatvárajú dva príbehy o zázrakoch uskutočnených vďaka Svoradovi-Ondrejovi. Tie sa Maurus dozvedel taktiež od zoborského opáta Filipa. Prvý hovorí o zbojníkovi, ktorého kumpáni doniesli už mŕtveho do Ondrejovej cely. Keď ho chceli pochovať, zbojník náhle začal dýchať a ožil. Vzkriesený podľa legendy zanechal dovtedajší život a sľúbil, že už „nikdy z cely neodíde a bude navždy tam Bohu a svätému Svoradovi slúžiť“. Druhý zo zázrakov je priamo viazaný na mesto Nitra a Zoborský kláštor. V meste obesili istého zločinca. Keď sa už všetci domnievali, že je mŕtvy a odišli domov, bol milosťou božou odviazaný a zašiel do kláštora za opátom Filipom. Tomu vyrozprával, ako ho Ondrej, ktorého meno vzýval po odsúdení, na šibenici svojimi rukami pridŕžal a neskôr odviazal a prepustil.

Zaujímavou historickou postavou v rozprávaní o živote oboch svätcov je Filip, prvý po mene známy opát zoborského konventu. Bol určite váženou cirkevnou a spoločensky angažovanou osobou. Historik Ján Steinhǜbel dokonca uvažuje, že to bol práve on, kto v Nitre pokrstil syna kniežaťa Vazula, narodeného v roku 1015 a dal mu to isté meno ako Svoradovi, teda Ondrej.  

Tradícia uctievania kultu svätcov sv. Ondreja-Svorada a Beňadika pretrváva v Nitre už takmer tisíc rokov. Zoborský kláštor sa stal a stále je miestom každoročných pútí konaných 17. júla – v deň uctievania sv. Ondreja-Svorada.

 

RNDr. Mgr. Marián Samuel
AÚ SAV Nitra
Ing. Ján Kratochvíl
Zoborský skrášľovací spolok
www.zoborskyklastor.sk
www.facebook.com/zoborskyspolok

 

 

Literatúra a zdroje informácií:
Maurus Maurus: Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/94/Maurus_Legenda-o-sv-Svoradovi-a-sv-Benediktovi

Marsina, Richard (ed.): Legendy stredovekého Slovenska. 1997, s. 41–43, 345–348.
Pražák, Richard: Legendy a kroniky uherské. Vyšehrad, Praha, 1988, s. 56–73.
Steinhǜbel, Ján: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Veda, Rak, Bratislava. 2004, s. 238, 275.

 

Prílohy:
1. Maurova legenda napísaná medzi rokmi 1064 – 1070. Zdroj M. Samuel
2. Svoradova jaskyňa. Foto: D. Magula
3. Svoradova jaskyňa interiér. Foto: P. Michalík
4. 17. 7. 2019 sv. omša - Zoborský kláštor. Foto: D. Magula
5. Skalka nad Váhom Zdroj: www.putnickemiestoskalka.sk/fotogaleria-klastor-skalka/

 

Sondy do pokladov zoborského kláštora - všetky ostatné témy