Preskočiť na hlavné menu Preskočiť na obsah
Preskočiť navrch stránky Preskočiť na koniec obsahu

Strava zoborských mníchov

Súčasťou života rehoľníkov všetkých kresťanských kongregácií sú aj prísne pravidlá týkajúce sa stravovania. Všeobecne akceptovaná striedmosť v prijímaní potravy je zakotvená v pravidlách (regulách) každej rehole, ktoré sa líšia len v podrobnostiach. „Čierni“ a „bieli“ mnísi, teda benediktíni a kamalduli sa riadili podobnými stravovacími zásadami, vychádzajúc z regule zostavenej sv. Benediktom na sklonku jeho života († 547) v kláštore Montecassino. Základným obmedzením v zložení stravy bol zákaz konzumácie mäsa štvornohých zvierat. Za mäsitú stravu sa však nepovažovalo jedlo z rýb a iných druhov viazaných na vodné prostredie (napr. bobor, vydra, korytnačka, rak). Súčasťou stravovacieho „kalendára“ boli pravidelné pôsty vykonávané jednak v rámci cirkevného roka, ale aj počas dní bežného týždňa. „Milovať pôst“ bol jeden zo spôsobov uskutočňovania dobrých skutkov. V kapitole Benediktovej regule „O miere jedla“ sa píše: „Dve varené jedlá musia stačiť všetkým bratom, keby bolo ovocie alebo mladá zelenina, môže sa dať ako tretie“. Denná dávka chleba bola stanovená na maximálne jednu libru (v tom čase okolo 330 g), vína dostal mních denne približne pol litra. V prípade namáhavejšej  práce mohol opát zvýšiť objem stravy „ale tak, aby sa vždy vyhlo nemiernosti“, pretože „nič nie je pre kresťana také nevhodné ako prejedanie“. Starým alebo chorým bratom mohol predstavený kláštora povoliť aj konzumáciu mäsa. Tieto a ďalšie prísne pravidlá zostavené zakladateľom rehole zostávali síce celé stáročia v platnosti, ale v reálnom živote sa nie vždy dodržiavali. O stravovacích návykoch zoborských benediktínov nemáme veľa konkrétnych poznatkov. Môžeme len predpokladať, že podobne ako v iných súvekých kláštoroch Uhorska sa konzumácia mäsa štvornohých zvierat stávala postupne akceptovanou. Napokon, budínska synoda v roku 1227, sa konzumáciu mäsa ani nepokúšala zakázať, len ju obmedzila na predvianočný a predveľkonočný pôst...

Oveľa viac vieme o stravovacích návykoch kamaldulských mníchov v Kláštore sv. Jozefa. Tieto poznatky sa podarilo získať počas archeologických výskumov v rokoch 2002–2003, pričom podstatná časť nálezov pochádza z mníšskeho príbytku č. 9. V jeho hospodárskej miestnosti, v odpadovej šachte toalety sa našli okrem veľkého množstva rozbitých keramických a sklenených nádob aj tisíce zvieracích, hlavne rybacích kostí. Ich analýza zistila zastúpenie sladkovodných druhov rýb ako šťuka, kapor, sumec, jeseter, lieň, jalec či belička. Niektoré z nájdených kostí potvrdzujú aj konzumáciu značne veľkých jedincov (štuka 90–110 cm/–11 kg, kapor 90–110 cm/12–20 kg, sumec 140–180 cm/35–40 kg). Unikátny je nález kostí 33 až 35 ročného sumca s odhadovanou  dĺžkou tela 264 cm a hmotnosťou 123 kg. Ide o jedného z najväčších historicky zdokumentovaných jedincov tohto druhu z územia Slovenska (súčasný európsky rekord je 274 cm). Medzi vzácne nálezy patria fragmenty vápenatých schránok z raka riečneho. Tieto, v minulosti bežné kôrovce, sa s obľubou konzumovali v kláštoroch a u bohatých mešťanov či aristokracie hlavne v časoch pôstu. Analýzy potvrdzujú, že ryby sa do kuchyne dostávali vcelku, väčšina zrejme ešte živých a na ich prípadné prechovávanie slúžila dvojica nádrží na nádvorí hlavnej budovy konventu. Ryby, hlavne väčšie exempláre, získaval kláštor kúpou, ale časť (hlavne kapre), pochádzala z dvojice rybníkov pod kláštorom. Z historických správ vieme, že v rybníkoch držali pre vlastnú spotrebu aj korytnačky.

Počas výskumu kláštora sa našlo aj kosti iných, v tom čase bežne chovaných hospodárskych zvierat (tur, ovca, hus, sliepka). Výnimočným nálezom sú kosti „indickej sliepky“ – morky, ktorá bola dovezená z Ameriky až v 16. storočí. Ide o jeden z prvých dokladov chovu tohto vtáka na území horného Uhorska. Prítomnosť „nepôstnej“ stravy v kláštore sa dá jednoducho vysvetliť. Okrem mníchov dodržiavajúcich prísne pravidlá stravovanie totiž v areáli kláštora žili alebo pracovali ľudia zo svetského prostredia, ktorých sa tieto pravidlá netýkali (napr. početný obslužný personál). Konzumácia stravy sa uskutočňovala pri oboch spomínaných zoborských reholiach rozdielnym spôsobom. Zatiaľ čo benediktíni sa každodenne stravovali v spoločnej jedálni (refektári), kamalduli preferovali stravovanie osamote a v refektári sa stretávali len príležitostne. Reklúzi - mnísi ktorí sa rozhodli žiť v úplnom odlúčení od ostatných bratov, dostávali celý rok stravu cez otvor v múre ohrady, ktorý bol konštruovaný tak, aby nemohlo dôjsť ani k vizuálnemu kontaktu s osobou prinášajúcou stravu. Zo zachovaného plánu kamaldulského kláštora poznáme rozmiestnenie niekoľkých objektov súvisiacich so stravovaním (refektár, kuchyňa, čierna kuchyňa, izba kuchára) a uskladňovaním potravy (sklad masti a oleja, ovocia, vína), ale aj ich produkciou (pekáreň, zeleninové a ovocné záhrady, skleníky, pareniská, ale aj chlievy pre ošípané). Malá záhradka okrasného aj úžitkového charakteru sa nachádzala pred každým mníšskym príbytkom.

Na záver tohto krátkeho exkurzu do problematiky stravovacích pravidiel mníšskych komunít pôsobiacich na Zobore zmienime jednu udalosť z histórie kamaldulského kláštora v Lechnickej doline (tzv. Červený kláštor v Pieninách). Dokumentuje, že aj v reholi s takými prísnymi pravidlami životosprávy ako boli kamalduli, sa vyskytli prípady ich porušovania. V roku 1765 si Generálna kapitula rádu predvolala priora lechnického kláštora, ktorý povolil mníchom konzumovať mäso. Hoci sa prior obhajoval nedostatkom rýb v Dunajci, kapitula tento dôvod neakceptovala a predstaveného kláštora sankcionovala.....

RNDr. Mgr. Marián Samuel
Mgr. Zora Bielichová 
Archeologický ústav SAV Nitra

 

Použitá literatúra:
Bielichová, Z. – Samuel, M. – Hensel, K.: Ryby a pôst v Zoborskom kláštore pri Nitre: archeozoologické doklady. In Študijné zvesti AÚ SAV v Nitre, 65, 2019, s. 133–178.

Lacko, M.: Camaldulese Hermits in Slovakia (Zobor, Červený kláštor). Slovak studies V, 99–204, 1965.

Svätý Benedikt z Nursie a svätý Gregor Veľký: Regula a Dialógy. Kniha druhá. Preložili M. Žila a V. Kasan. Banská Bystrica – Badín 1998.

 

Text k obrázkom:
Obr. 1: Približne takýto veľký bol sumec skonzumovaný v kamaldulskom kláštore niekedy v 3. štvrtine 18. storočia. Zdroj: https://www.bing.com/images/search?view=labe-sumec-monstrum.jpg. Stiahnuté 15. 2. 2019.

Obr. 2: Vydra riečna a bobor euroázijský na dobovom zobrazení zo 16. stor. Obr.: archív autorov.

Obr. 3: Morka domáca na ilustrácii zo 16. stor. Obr.: archív autorov.

Obr. 4: Korytnačka močiarna na ilustrácii z roku 1726 a chov korytnačiek na rytine z roku 1682. Obr.: archív autorov.

Obr. 5: Kamaldulský mních. Foto: archív autorov.

Obr. 6: Pohľad do bohato zdobeného interiéru refektára (jedálne) kamaldulského kláštora v Majku. Zdroj: http://epiteszforum.hu/galeria/nema-baratok-nyomaban-a-majki-foresteria-rekonstrukcioja/169128 Stiahnuté 15. 2. 2019.

 

Sondy do pokladov zoborského kláštora - všetky ostatné témy